Pozorujeme, ako nám z nášho malého novorodeniatka odrazu vyrastá čoraz rozumnejší malý človiečik. Keď sa na nás pozrie svojimi krásnymi očami, urobili by sme preň všetko na svete. Niekedy je pre nás preto ťažké prizerať sa, keď sa dieťaťu niečo nedarí a často máme tendenciu urobiť to zaň.
Napríklad, keď dieťa prejaví záujem naučiť sa jesť lyžičkou, je potrebnej veľa trpezlivosti, viackrát denne prehliadať neporiadok okolo, pretože väčšina jedla určite skončí na zemi. No bez toho, aby dieťa skúšalo, sa nič nenaučí. Vôbec nie, keď ho rýchlo nachováme my i napriek tomu, že dieťa je už schopné to zvládnuť samo, len potrebuje čas a neustále opakovanie činnosti.
Podobne, keď sa dieťa snaží postaviť vežu z krúžkov a nedarí sa mu to, hneď máme potrebu zasiahnuť a pritom si neuvedomujeme, akú má dieťa radosť, keď sa mu to podarí a má potom motiváciu skúšať to znova a znova.
Je krásne sledovať, ako nám dieťa rastie pred očami a to nielen fyzicky, ale hlavne rozumovo a veľa vecí sa učí na základe vlastného skúmania všetkého, čo sa okolo neho deje.
Deti sú schopné zautomatizovať si rôzne činnosti a potom ich samostatne vykonávať už v rannom veku, keď im to my umožňujeme. Každé dieťa je iné, potreby a schopnosti toho nášho zisťujeme každodenným pozorovaním. Každý svoj úspech dá dieťa najavo rozžiareným úsmevom, čo je pre nás najväčšou a najkrajšou odmenou za našu starostlivosť.
Aj M. Montessori zdôrazňovala dôležitosť ranného obdobia pre budúci vývin dieťaťa, na rozdiel od prevládajúcich názorov, že malé dieťa len pasívne prijíma pokyny dospelých. M. Montessori dokázala, že dieťa je veľmi aktívnou bytosťou už v prvých mesiacoch svojho života.
My dospelí by sme mali poskytnúť dieťaťu priestor na to, aby malo možnosť prejaviť svoje schopnosti, sledovať jeho záujmy a pokroky. Keď dieťa vie, že sme vždy na blízku, je spokojné a dokáže sa samo plne sústrediť na práve vykonávanú činnosť. „Dať dieťaťu slobodu neznamená ponechať ho samé na seba.“ (M. Montessori).
Mgr. Jana Mozolová, SMŠ Montessori Zvolen
