Dvadsať rokov po revolúcií a my tu "chováme" pozostatky z tejto doby.Z doby, kedy sa stavali budovy,kedy všetko malo byť na osoh. A človek sa nemá na čo pekného, cestou vlakom pozrieť.A aby toho nebolo málo,bola vyhlásená svetová kríza. Ľudia prichádzajú o zamestatnia,zvyšujú sa ceny a s nimi aj rady na radoch práce. Nemáme čo robiť. Každý chce robiť, no nemá čo.A tak sa pýtam,ako je možné,že keď pozriem cez okno vo vlaku,nič nevidím iba smeti?Každý chce robiť,alekto odprace to,čo nám tu nechal komunizmus? Staré pozostatky vlakových staníc,budovy,v ktorých dnes prebývaju narkomani,odpadky,ktoré sa povaľujú na lúkach a v lesoch. Človek by chcel robiť, ale ľudia nie. Vláda sa tvári, že robí,ale politici nie. Mladí ľudia sú dnes nevyspytateľní. Vybojovali nám slobodu, ale čo s ňou? Všimol som si,že práve mladí ľudia sú tí,ktorí stratili jednotu. Dokázali sa spojiť raz, no teraz, keď je čas ísť von a povedať: "tak toto nie" nevedia sa dophodnúť, čo radšej.
Prečo,keď človek chce ísť večer z kina domov, musí ísť v strachu,že sa mu niečo stane? Prečo, keď človek niekam cestuje, musí von okom vidieť iba bordel a nie krásne stromy a lesy? Alebo sa pozrie a namiesto krásneho pohľadu vidí iba farebnú machuľu po vandaloch? Kto to všetko zataví. Zdá sa, že sme dobojovali. Jediné,na čo máprávo je modliť sa. A možno,keď budeme raz niekde cestovať, to zrazu všetko zmizne a my si povieme: "Boh vypočul naše modlitby".
