prišla ti správa...

Je sobota večer. Idem domov z mesta. Baretku mám v ruke, aby mi nezmokla a ... ... prší. Nechávam padať kvapky dažďa na moju hlavu. Okuliare mám už celkom mokré, a svetlá v nich vyzerajú ako slniečko, čo nakreslí malé, 5 ročné dieťa. V tom pozriem hore...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

"Pane, prečo prší? Celé dni prší.
A ja som sa modlil, aby bol dnes krásny deň, aby vyšlo slnko! A namiesto toho, dážď padá na moju hlavu.
Chcem vidieť hviezdy Pane, a mesiac.. a namiesto toho čierne mraky.
Pane, prečo prší?"

Zrazu, som počul hlas. Nebol to ľudský hlas. Bol to hlas, ktorý je v každom srdci.

"To sú moje slzy šťastia. Teším sa, lebo TY si moje dieťa. Zosielam na Teba svoje kvapky pokoja, požehnávajú Ťa. Prial si si slnko, no ja som ti dal ovela viac. Ja sám som sa ťa dotkol. Som stále s Tebou a iba spolu dokážeme byť silný. Dážď je prejavom mojej lásky k Tebe"

Prišiel som domov. Nebol som doma od obeda. Doma bol sestrin priateľ, bol mojej mamke gratulovať. Dnes, na 15.mája má moja mamka narodeniny. Vyhladol som, a tak som si dal ešte to, čo zvýšilo z obeda. Nejedol som predsa celý deň Išiel som po schodoch na prvé poschodie nášho domu, sadol za počítač... a napísal ti túto správu.