Na ceste neistej

Po uplynulých dňoch, ja zvykol som si

kdesi kráčať v ústrety slnka.

To oči mi zalialo bielym jasom,

ubohý jak mladá srnka.

Malé krôčiky tam a späť, lásky čistej neistej,

pohľad upierajúc do svetla.

To stalo sa mi osudným,

už nechcem odísť zo sveta.

Ty nádej živíš vo mne, ty ma voláš,

ja idem srdcom vidiaci.

To ako oheň a voda,

so srdcom v nútri kričiacim.

Cestu mi vytváraš, so mnou sa hráš,

dosť už, síl mi uberáš.

To biele vrany šepkajú,

že čo chceš to už máš.