ružový mrak

Vo svetle noci a v tieni divých kvetov,

tam kde zrnká prachu sadajú na udupanú zem.

Tam je to miesto, kam sa stále vraciam s nočným slnkom si ľahnem.

Kroky hľa mäkké oblaky a tým ďalej väčšmi mriem,

a moja myseľ opúšťa kým ďalej väčšmi idem.

Ani otca ani Boha, ani matky, čo rany hoja.

Iba ona, z lásky slepej, ktorej sa všetci boja.

Muži dotknúť, muži pozrieť, muži čo i len očkom žmurknúť.

Jej krása, láska, čistota nesmie zhynúť.

A čo ja? Večný služobník tej lásky slepej,

čo by som bol býval bez nej?

I keby klesala voda a stúpal by ľad,

I keby dopredu by chodil rak,

I keby farby by sa pomiatli,

čo by ja bol bez lásky?

Ako keď mravce chodia, rad radom,

tak i moje srdce plesá byť jej druhom.