Zlomený

Kričí srdce, duša spieva,

telo káže, melódia mierna.

Trasie sa zem, nohy strácaš,

sny utekajú, oblakom sa dávaš.

Ona ťa volá a predsa odmieta,

kričí: Drahý môj, už nelieta..

Krídla pritisknuté, strmhlav dolu,

no ona zachyti ťa znovu.

Ako zviera štvané na púšti,

cítiš chlad a rozum múti,

táto noc, tmavo-čierna,

neostane ti verná.

I pritiskne i zahodí,

láme vŕbu, strom dobrý,

no bodu mrazu neujde,

umiera a neprejde.

No stále viac si žiada,

je to zrada,

srdce jej i tvoje búcha,

a zrazu...