Neskôr prišlo ďalšie mučenie. Povinná literatúra v škole a písanie Čitateľského denníka. To bola pre mňa strata času. V opisovaní som bola majster. Ale narúšalo to moje dobré vzťahy so spolužiačkami. Nie že by boli lakomé, ale báli sa, že ich obsah bude nápadne podobný s tým mojim a bude zle. Okrem toho ma trošku aj svedomie trápilo a pocit menejcennosti sa hlásil s každou knihou. Túto etapu života už nezmením.
Postupne som bola nútená chodiť častejšie do knižnice. Vyhrávali u mňa hlavne knihy s krásnymi ilustráciami. Čím bolo obrázkov viac, tým lepšia sa mi kniha zdala. Ešte aj v tomto veku rada beriem do rúk tie ilustrované. Len vďaka Exupérymu si každý z nás predstavuje Malého princa rovnako. Tak pekne nám ho autor načrtol.
Roky letia, kníh pribúda. Už môžem čítať dobrovoľne. A čuduj sa svete, čítanie ma baví.
Povinná literatúra čaká na moju vnučku. Nemá ešte ani dva roky a vždy keď k nám príde, povyťahuje všetky knihy z políc. Rozkladá ich po celej obývačke až nájde tú svoju. Ezopove Bájky. A už ma ťahá aby som si sadla a čítala jej. Pritúli sa ku mne a listuje. Konečne nájde tú svoju - Lev a myš a povie: „Čítaj!"
Čítam pomaly, napodobňujem hlas leva a myši. Len čo skončím, chce počúvať odznova stále tú istú rozprávku. A tak trpezlivo začíname znovu a znovu. Pozorujem Lucku ako nasáva dej.
Pokúšam sa upútať jej pozornosť inou rozprávkou, ale ona listuje dovtedy, kým nenájde svojho leva s myšou.
Ďalší krát sa opäť usalašila vedľa mňa. Knihu mi položila na kolená a nalistovala svoju obľúbenú rozprávku. Vtedy som ju predbehla a povedala som aby čítala ona mne. Neprotestovala. Pritiahla si knihu bližšie k sebe ako keby naozaj rozumela písmenám. Dlho len tak pozerala, nepravidelne sa nadychovala, hypnotizovala obrázok očkami a zrazu vyriekla : ,,Nezjedz ma lev (ueu), rozhryziem ti sieťku". Celé moje niekoľkodňové čítanie zhrnula do jednej vety. Na tváričke sa jej zračila spokojnosť. Pochválila som ju a odvtedy ju začali zaujímať aj iné rozprávky.
Želáme si, aby jej to vydržalo!
