Slzy nič neriešia. S úsmevom sa ide k métam oveľa ľahšie. Mám to overené. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
30.12.2012 som pri raňajkách rozprávala môjmu Peťovi sen. V tom sne si nečakane a bez rozlúčenia odišla. Zľakla som sa, ale vedela som, kde ťa nájdem, a tak som utekala zháňať pre teba darček. Bezradne som stála pred obchodmi a rozmýšľala, čo ti kúpim. Zvláštny sen skončil a volá Bea, či nie si u mňa. Povedala som jej, že si bola u mňa v sne. V krátkom, zvláštnom sne...
Neviem presne ako to chodí v škôlkach dnes, ale za mojich čias sa museli deti každé ráno pred deviatou hodinou prezliecť do modrých treníročiek, bielych tričiek a spoločne sme si zacvičili. Bolo to pekné. Deti cvičili za zvukov milých melódií alebo rečňovaniek. Po telocviku sa umyli, prezliekli späť do svojich vecí a čakali pri stolíkoch na chlebík s pohárom mliečka.
Blížil sa Silvester a všetko mladé sa pripravovalo na poriadnu žúrku. To sa ale netýkalo môjho muža, dcéry Janky a mňa. Príchod Nového roka oslávime možno zasa pri televízii. Bežný rituál, ktorý mi z roka na rok prichádza nudnejší a smutnejší. Raz som sa už pokúsila vytiahnuť rodinku na blízky kopec, odkiaľ sme neúspešne pozorovali okolité ohňostroje. Viditeľnosť bola zlá, mrazivý vietor nás prefukoval až na kosť a naša pubertiačka Janka zúrila ešte veľmi dlho, kým zabudla na môj pokus o dobrodružstvo.
Moje zberateľské sklony už pozná celá rodina. Odkladám takmer všetko. Aj keď rokmi musím niečo vyhodiť, dôležité veci si nechávam. Dôležité pre mňa. Starostlivo chránim hlinený tanierik a kuriatko, ktoré vymodelovali moje dievčatá, keď chodili do škôlky. Mám aj Lenkin vrkoč. Odstrihli sme jej ho, keď mala dvanásť rokov, alebo Jankin nechtík z čias, keď sa narodila. Zachovali sa aj karnevalové masky, čo som im ušila, či vzácnejší pulóvrik z ich detstva. Snažím sa, aby sa môj archív príliš nerozrastal, ale niektorých vecí sa ozaj nedokážem zbaviť, aj keď sú už moje dcéry dávno dospelé.
Ocitla som sa v dôchodku. Stále mám pocit, že je to nemožné, že sa pokazili vesmírne hodiny, že sa mi to len zdá. Ale nezdá. Je to tak a nedá sa s tým nič robiť. Premýšľam, čo by som mohla okrem upratovania, varenia a varovania vnučiek robiť. Mohla by som si zohnať psíka a zaradiť sa do Klubu psíčkárov. Pravidelne sa chtiac-nechtiac musia stretávať vo dvore. Šušocú alebo sa smejú. Milé...Ja neviem byť taká obetavá. Nechcem pásť psíka na tráve.
Už dlho sa neviem odtrhnúť od zážitku v čakárni u stomatológa. Stále myslím na to, koľko času tam presedím a koľko som už presedela. Čakanie je pre každého veľká otrava. Hlavne podľa toho, na čo čakáme. Ale posledne to bolo iné.
V detstve sme boli dobrá štvorka. Tri baby a jeden chalan. Hry, ktoré sme si vymýšľali sami, boli najlepšie. Dvor sa často menil na cyklokros a starý veľký orech na horolezeckú skalu. Z blata sa robili domčeky, z piesku tunely. Bežné, detské činnosti. Jednoduchšie ale aj zložitejšie. Všetko prebiehalo pod prísnym dohľadom rodičov. Boli sme vzorné deti. No len dovtedy, kým naši nevypadli z domu. Keď sa vybrali na nákupy, najstaršia z nás okamžite organizovala novú, zakázanú ale vzrušujúcu hru.
Mala som nádherných tridsaťtri rokov a kolegyne ma prekvapili. Priniesli mi do triedy, plnej päťročných detí, krásnu kyticu. Dohodli sme si stretnutie večer u mňa a ďalej sme sa venovali svojej práci. Malý Marek nevydržal a spýtal sa ma, koľko mám rokov. Povedala som mu, aby hádal. Premeral si ma pomalým pohľadom ako tovar v obchode - od nôh až po hlavu a povedal svojim nárečím: "Padesát?"
Dnes už aj malé deti poznajú české filmy Zdeňka Trošku Slunce, seno, jahody a tie ostatné, spolu s nezabudnuteľnou melódiou: „pá-pá-pá pa-pá-pá pa-pa-pa-pá“, ktorú si prepožičali aj mobilní predajcovia mlieka. Rozvážajú po dedinách a mestách produkt kravičiek v nápadnom, žltom aute. Ľudia už z ďaleka počujú známu zvučku, berú fľaše a vybiehujú na určené miesto. Treba sa ponáhľať, lebo ak nie je záujem, mliekárenský voz rýchlo odíde.
Dnes som si povedala, že mám oddychový deň a nevarím. Ale možno to ešte zmením, keď na mňa príde mlsnota. Musím sa pochváliť, že občas sa mi podarí pripraviť aj dobré jedlo, ale radšej sporák čistím, ako na ňom varím. Aj včera som si ho pekne vyleštila – ešte aj tie "medaily" pod horákmi.
Zdá sa to nemožné, ale je to tak. Štyrikrát nám ukradli auto. Okrem toho ešte dve totálne vykrádačky v aute, kedy zlodeji odniesli úplne všetko. Ukradnutý voz sa po každej krádeži vždy našiel spustošený a stále menej hodnotný.
Matilda, tento film pre deti sa pozeral veľmi dobre. Malé dievčatko, ktoré čítalo jednu knihu za druhou, ako Dado Nagy. Mňa rodičia do čítania museli naháňať. Nevedela som si vybrať tú správnu literatúru. Písmenká ma nebavili.
Dvadsať rokov je už poriadny kus života ale v niektorých oblastiach sú zmeny nepatrné. Ako by sa to stalo len nedávno. Počujem ako si deti v klube rozprávajú dej večerného filmu Mucha. Aj ja som časť z neho videla.
Piaty ročník Džezového Memoriálu Jarka Čevenku som si nemienila nechať ujsť ani tento rok, najmä keď mali ohláseného vzácneho hosťa - Félixa Slováčka. S manželom Peťom nikam nechodíme, iba ak do záhrady, preto som ho dávno pred podujatím začala presviedčať, aby išiel so mnou. Sľúbil, že pôjde. Kúpila som vstupenky a trpezlivo čakala na daný deň. Keď prišiel, vybrali sme sa za kultúrou spolu. Tešila som sa.
Dnešné dovolenky sa nápadne podobajú tým z dávnejších rokov. Niekto ich trávi pravidelne v zahraničí, iný je radšej doma a veľká väčšina nerieši žiadnu dovolenku, lebo nemá na ňu prostriedky. Naša šesťčlenná rodina si nemohla dovoliť chodiť k moru a tak sme pravidelne ostávali doma na Považí. Nič nám nechýbalo, boli sme šťastné deti. O tom, ako vychádza slnko spoza mora sme vedeli z televízie a o všetkých cudzích krajinách sme sa učili v škole.
Pobyt detí v Školskom klube na dedine poskytuje deťom to, čo mestským často chýba. Sú to vychádzky. Detiská by vysedávali pri počítačoch, alebo kopali do lopty na ihrisku. Ale občas sa musia podriadiť. Sama som dochádzala na dedinu z neďalekého mesta a viem, čo sú prechádzky po vyasfaltovaných chodníkoch. Na dedine stačí prejsť pár krokov a všade je zeleň. Deti sa môžu vyšantiť, poznávať rastliny, pozorovať zverinu alebo len tak oddychovať v bohatom tieni stromov.
Denisko pil krv od prvej chvíle ako vstúpil na pôdu školy. Neohrabané spôsoby, posmešné správanie sa voči spolužiakom ale aj dospelým a hlavne náladovosť. Keď sa urazil, nikto s ním nepohol. Mal aj dobré vlastnosti ale starostlivo ich skrýval pred svetom. Nemohlo sa mu stať nič horšie ako sa na tri roky ocitnúť v školskom klube, kde bolo nutné aspoň trošičku sa prispôsobiť väčšiemu kolektívu a ovládať sa.
Staršia sestra Táňa bola medzi nami súrodencami autorita. Dozerala na nás mladších, rozdeľovala spoločné maškrty, aby sa každému ušlo rovnako. Riadila aj spoločné hry a drobné povinnosti, ktoré sme mali pri upratovaní. Pod jej velením išlo všetko rýchlejšie a k spokojnosti rodičov. Za ich neprítomnosti sa cítila byť našou šéfkou.
Veveričky v našom parku vždy boli, sú a budú. V to dúfam! Občas sa vytratia. Človek by si myslel, že vyhynuli. Ale ony sú len dobre ukryté a dávajú si pozor pred ľuďmi. Pozorujú nás a myslia si o nás svoje.
Neviem čím to je, ale nákupy priam nenávidím. Nie len tie potravinové. Manžel Peťo je pravý opak. Vyžíva sa v zháňaní tovaru všetkého druhu, okrem oblečenia. Vždy prinesie z obchodu čosi navyše. Aj darček pre mňa. Prichádza usmiaty a rozpráva koho stretol, kto ma pozdravuje a ako zase rozosmial predavačky. Za všetky úsmevné zážitky uvediem aspoň takýto krátky.
