Za svojej praxe som sa naučila umyť odrané kolienka, laktíky, darilo sa mi ukľudniť malých panikárov. Ale to všetko len vtedy, keď som bola s deťmi sama. Ako náhle som vedela, že je na blízku niekto dospelý, naštartovalo sa vo mne pobehovanie z miesta na miesto a hlasno som volala o pomoc.
Je možné, že aj preto ma zvolili do tímu Protipožiarnej ochrany na našej škole. V prípade požiaru sa odomňa nevyžadovalo nič, iba poriadne nahlas kričať: „Horííííííí".
Spomínam si na jeden kuriózny úraz v škole. Malý Peťo mi pri ranných hrách oznámil, že mu spadla do ucha guľka. Bola som s deťmi sama a tak som sa snažila nejako mu pomôcť. Hlavne som Peťa upozorňovala, aby si nepchal prst do ucha, lebo zasunie guľku ešte hlbšie. Nazerala som mu do otvoru, no nebolo ju vôbec vidieť. Len čo som sa od malého otočila, znovu sa vŕtal v ušku. Rozmýšľala som, či je vôbec guľka tam, alebo je to len nejaký zlý pocit? Naozaj som tam nič nevidela. Ale keď Peťo pokračoval v špáraní, uverila som. Vtedy sa dostavila u mňa spomínaná panika a hneď som pre istotu zatelefónovala jeho mame, či by neprišla a nevzala ho k lekárovi. Ak tam guľka bude, vyberie mu ju odborník.
Matka prišla okamžite, lebo v mojom hlase vycítila zúfalstvo, napätie a bezradnosť.
Uvedomovala som si, že som za zdravie dieťaťa v neprítomnosti rodičov plne zodpovedná. Bolo pre mňa utrpením čakať do druhého dňa, ako to dopadlo.
„Tak čo? Bola guľka v uchu alebo nie?" Netrpezlivo som sa ráno pýtala Peťovej mamy.
,,Bola, bola! Ale v druhom uchu, nie v tom, v ktorom sa celý čas vŕtal". Odpovedala mi.
Trochu som sa zahanbila že mi neprišlo na um pozrieť aj tam.
Obe sme sa nakoniec z chuti zasmiali. Hlavná vec, že všetko dobre dopadlo.
