Už pri tom prezeraní som vedela, že to bude hláška ako lusk. Ostatné deti sa nezasmiali. V tomto veku berú všeko vážne a tak som vyšla z trápnej situácie "bez úrazu".
Marek rýchlo rástol. Začal chodiť do školy a ja som tam prišla pracovať ako vychovávateľka. Bolo fajn, vidieť svojich bývalých škôlkárikov ako rastú.
Ani som sa nenazdala a z Mareka bol siedmak.
Práca v školskom klube obsahuje okrem rôznorodých činností aj zhotovovanie násteniek. Môj manžel ma neraz videl ako sa trápim s polystyrénom. Pri vyrezávaní písmen alebo ozdôb som doma narobila milión elektrizujúcich guličiek, ktoré sa ťažko upratovali. Preto mi vyrobil rezačku na tento zaujímavý materiál. Využila som ju nespočetne veľakrát. Prenášala som ju z domu do školy a naopak. Všade sa dala výborne využiť.
V školskej dielničke som raz vyrezávala vianočné ozdoby. Dvere som si nechala otvorené, aby ľahký prievan vynášal zápach taviaceho sa materiálu cez okno von. A kto išiel okolo? No predsa - siedmak Marek.
Vošiel do dielne a chvíľu sa prizeral ako krútim nákresom a nútim rozžeravený drôtik vyrezať, čo potrebujem.
"Kto vám vyrobil takú mašinu?" - spýtal sa Marek.
"Môj manžel." - odpovedala som pyšne.
"Vy ste sa teda vedeli vydať!" - vyletelo z Mareka.
Roky nezastavíš! Ani som sa nenazdala a dávno som už prekročila tých päťdesiat, ktoré mi vtedy v škôlke hádal.
Keď sme sa po rokoch stretli, so smiechom som mu pripomenula tieto chvíle z jeho detstva. Zo zdvorilosti mi polichotil ako dobre vyzerám. Vyrástol z neho krásny muž a poriadny človek. Po malom chlapcovi nezostalo ani stopy. Len ja mám v hlave zakódované jeho vtedajšie hodnotenie môjho veku, ocenenie šikovnosti dobre sa vydať za zručného chlapa a hlavne jeho detskú tváričku.
