Ale víkendy sú aj na to, aby sme sa stretli s vnučkou. Už bude mať štyri roky a v tomto období chodia deti rady so starkými na záhradu. Tak aj ona. Vtedy nie je šanca, že budeme trhať burinu a čistiť záhony. Kdeže! Musíme sa hrať. Búdka na náradie sa mení na obchodík. Starký jej prirobil na malé okienko pult. Lucka už vie, čo má robiť ďalej. Rýchlo povykladá svoj tovar a už vykrikuje, aby sme si išli niečo kúpiť.
Keď príde aj so svojou maminou, teší sa, že kupujúcich bude viac a ona sa bude môcť stále zvŕtať okolo pultíka. Lenže mama sa spolieha na starkých a tak si len na rýchlo pýta tovar.
,,No, tak mi daj malý keksík" hovorí neochotne, lebo dúfa, že si u nás oddýchne v tieni stromov.
Ale Lucke sa to nepáči. Chce byť ozajstná pani predavačka, potrpí si na bontón. Musíme jej vykať a všetko si slušne vypýtať ako to videla v ozajstnom obchode.
„Pani, máte prosím Vás nejakú polievočku ? A chcela by som aj darček pre starkého. Mohli by to byť nožnice na hrozno" prihováram sa vnučke. A tá hneď reaguje:
„Vidíš mami, starká sa vie hrať!"
Niekedy si vezmeme vnučku do záhrady bez mamy. To sa potom musíme v „obchode" viac obracať a vymýšľať všelijaké finty, aby sme pri tom plnili aj pracovný plán.
Prvý začne starký, lebo obchodík zriadil on.
,,Pani, prosím si motyku" zaplatí Lucke žetónikmi a utečie na druhý koniec záhrady, aby aspoň niečo stihol porobiť.
Ja sa tiež pokúšam o taký únik a kúpim si hrable. Sľúbim „pani predavačke", že sa rýchlo vrátim z poľa, nech mi pripraví nejaký osviežujúci nápoj.
So starkým zatiaľ kopkáme na konci záhrady a obzeráme sa, či je vpredu - v obchode - všetko v poriadku.
V tom začujeme rinčanie rozbitého skla a Luckino volanie:
„Panííííí, máte vnučkuuuu?"
„Áno, máme." odpovedám a bežím za ňou.
A malá volá:
„Tak tá vnučka vám rozbila poháááár!"
Je to nádherné obdobie. Dúfame, že pani predavačke čoskoro pribudnú nejaké kolegyne, aby mala koho obsluhovať, alebo zamestnávať.
