Neskôr preberala vedenie aj nad sebou. Chcela sa vkusne obliekať. A keď na to naši nemali peniaze, dokázala si upliesť a ušiť najnovší výstrelok módy sama. Aj pri svojej vodcovskej úlohe bola vždy spravodlivá a nevydierala nás mladších. Brala si nás pod ochranné krídla.
No mala aj slabé miesta. Nenávidela upratovanie kuchyne, bála sa žiab a z pavúkov mala priam hrôzu.
„Ľuda, prosím ťa...veľmi ťa prosím, umy riad a ja zatiaľ upracem celý byt sama" - modlikala Táňa, keď nám dvom starším pridelil ocko upratovanie bytu. Oslobodila ma od všetkého ostatného, len aby nemusela byť zatvorená v kuchyni. Od drezu, cez sklené dvere som pozorovala ako sa ponáhľa, aby mala čím skôr upratané. Prášila koberčeky, utierala prach, drhla vaňu, umývadlo, leštila v chodbe zrkadlo...Zvŕtala sa ako veverica.
„Táňa, zeber košík a dones z pivnyce krumple. Ludka ty bude svítyt z baterku" - zavelil ocko a ja som už vedela, čo bude nasledovať.
,,Ľuda, prosím ťa, ... veľmi ťa porosím, choď dolu do pivničky ty, ja som tam videla žabu a je tam plno pavúkov. Ja tam nemôžem ísť. Strašne sa bojím." - zase prosila Táňa a priam sa triasla od strachu.
Lenže aj ja som mala pred pivničkou rešpekt. Ocko prikázal že mám svietiť, tak budem svietiť.
„Splním ti tridsať želaní" - vyhlásila Táňa a to už bolo čo povedať, lebo dovtedy bolo desať želaní maximum aj za viac námahy.
S odporom som vliezla do pivničky. Riadila ma z hora, svietila presne a ja som hádzala zemiaky do košíka ako divá, len aby som bola čím skôr hore.
Potom už bolo všetko v mojich rukách. Stala som sa boháčkou a vydieračkou lebo som mala u nej tridsať želaní.
Zo súrodencov som bola najťažšia a na moju nadváhu som si neraz vypočula „vtipné" pripomienky. Nikto ma nebral na „koňa", nehojdal na kolenách, nenosil na rukách. Ešte čo nie? Takú ťarchu?
„Ponosíš ma niekoľko krát na chrbte okolo stola." - vyslovila som nahlas svoje vrúcne želanie.
Keby vedela, že nikdy viac nebude musieť ísť pre zemiaky, bola by mi tá dala nosenia na chrbáte!!! Ale zemiakov bolo na celú zimu a žaby s pavúkmi zimovali s nimi. Preto musela súhlasiť.
Táňa bola na rozdiel odomňa štíhla a hneď po prvom kole vyhlásila: „Každé kolečko okolo stola je za jedno želanie". Nepáčilo sa mi to, ale musela som súhlasiť. Keď som napočítala päť, trvala na tom, že ich už bolo osem.
Jáj, aké to bolo príjemné, nechať sa nosiť. Odkedy ma naši vyložili z kočiarika a naložili doň mladšiu sestru Katku a po nej ešte brata Vojta, nič blaženejšie som nepocítila. Táňa za každé ďalšie vynášanie zemiakov rovno sľubovala nosenie na chrbáte. Tomu som nikdy neodolala. Preto sme si už bez slov v šope vždy vymenili baterku s košíkom. Obrovský strach, že miesto zemiakov chmatnem do ruky žabu bol korunovaný odmenou, že ma bude šéfka nosiť na chrbte okolo stola.
Kvalita nosenia sa postupom času zhoršovala. Táňa pri ňom nechutne fučala, čo mi drásalo nervy. A hlavne - na záver ma vždy šmarila z chrbáta na kanapu. Začínala som si pripadať ako vrece zemiakov.
Keď moja váha presiahla únosnú hranicu, radosť sa skončila. Ale možno som mala komplexy z nadváhy zbytočne. Naši totiž zrušili pivničku na zemiaky a urobili im miesto v špajze, kde v zime nemrzlo. A Táňa si už dávala veľký pozor na moje služby, aby sa nemusela zaväzovať ťažko splniteľnými želaniami.
