"Mám pre vás fantastickú ponuku, pán Mores. Ropa ide hore a teraz je najlepší čas na investíciu. Stačí bagateľ - tristotisíc korún a riziká sú minimálne..."
Zabehne mi.
"Prepáčte, ale...", habkám zmätene.
Hlas je neodbytný:
"Pán Mores, táto ponuka je časovo obmedzená. Neváhajte, je to jedinečná príležitosť!"
Silnejšie stisnem slúchadlo:
"Nehnevajte sa, ale my sme malá firma..."
Hlas ma upokojuje:
"To nič, to nič, vieme vám veľmi rýchlo poskytnúť výhodnú pôžičku. Stačí ak máte hocijakú nehnuteľnosť - dom, chatu alebo byt. Všetko vybavíme za vás."
Dvíha sa mi tlak.
"Viete čo? Keby som mal ten bagateľ, tak radšej pôjdem na poriadnu dovolenku. Dovidenia!"
Tresknem slúchadlom a snažím sa upokojiť.
Odkiaľ na mňa vôbec prišli? Veď keby som tie prachy aj mal, naozaj si môže niekto myslieť, že sa pustím do takéhoto obchodu? Nejde mi to do hlavy.
Deň plynie a ja stále myslím na ten čudný telefonát.
Večer doma žene porozprávam celú príhodu.
"Vykašli sa na to, bol to nejaký blázon," skonštatuje manželka.
Ľahám si do postele, vtom - telefón.
S nechuťou (kurnikšopa, zase som ho zabudol vypnúť!) stláčam zelené tlačidlo.
"Pán Mores, mám pre vás fantastickú ponuku! Zlato ide hore..."
