Štadión zaplnili iba na dve tretiny - 20 tisíc ľudí. O piatej sa začala predshow, kde hlavný producent (David Atkins) apeloval na divákov aby uchovali to čo čoskoro uvidia, ako tajomstvo do oficiálneho piatkového otvorenia. Na príprave tohoto veľkého predstavenia pracovalo tisíce dobrovoľníkov, tisíce hodín a doteraz sa vonka dostalo iba pár detailov. Samozrejme, že niekoľko debilov uverejnilo zopár fotiek ešte v tú noc na internete spolu s čiastočným listom spoluúčinkujúcich hviezd. Aj preto asi produkcia ešte stále nevytasila svoje najväčšie tromfy. Aj nám ešte pustili zakrývaciu pesničku, ktorú nahradí megastar až v deň otvorenia.
Takže štadión bol na dve tretiny plný, zatiaľ čo mi sme ešte stále hrali karty vo vedľajšom obrovskom stane. Všetci sme boli úplne kľudný až do momentu, keď nám povedali, že je čas sa začať prezliekať. Hneď som musel navštíviť sociálne zariadenia aby som sa zbavil počiatočného stresu. Však som tam mal mamu:) Mnohí si vraveli, však je nás tam na pódiu niekoľko sto, tak sa predsa nebude 20 000 divákov pozerať iba na teba. Ak sa však potkneš alebo urobíš nejakú veľkú chybu tak sa na teba pozre skoro každý:) O pol šiestej sme sa začali rozcvičovať, pretože na štadióne pôjdeme hneď do ostrého. Každý telefonoval príbuzným na štadióne, aby sa uistil, či už sedia na riti a ako to tam vypadá. O šiestej sme v sluchátkach, ktoré má každý účinkujúci (skoro ako agent KGB) ,počuli ako za začal Countdown - odrátavanie do začiatku predstavenia, za spoluúčasti prítomného publika. Vedeli sme, že čoskoro ideme na štadión.
15 minút to odchodu, vravela nám jedna deva z produkcie. Za pár minút prišla iiná deva, ktorá už hlásila 5 minút to odchodu. Zase som musel ísť na návštevu sociálneho zariadenia. Tu už niektorým, vrátane mňa začalo búchať srdce. Niektorý ľudia panikárili, či majú všetko čo potrebujú a či sú na správnej frekvencii. Vyviedli nás von, kde nás spojili s ďalšou skupinou, v ktorej je môj boyfriend (priateľ). Všetci už samozrejme v kostýmoch a plnej zbroji, pripravení na generálku najväčšieho momentu v živote. Z balkónov na nás trúbili neznámi ľudia ako keď fanúšikovia povzbudzujú svojich športovcov. Vedú nás von, keď nás tu zrazu zastavia a povedia, že musíme ísť naspäť. Niekto nás vypustil predčasne, takže sme sa museli vrátiť. To pridalo niektorým ľudom ešte viac na nervozite. Za pár minút sme však boli už zase na ceste na veľký štadión, trúbenie z balkónov, policajti a ďalší dobrovoľníci, ktorí stáli popri ceste nám priali veľa šťastia. Veľmi tažko opísateľný no o to prekrásnejší pocit.
Vstupujeme všetci na štadión, kde sa ešte stále odohráva protokolárna časť otváracieho ceremoniálu, uvítanie športovcov všetkých zúčastnených krajín. Zatvárajú sa za nami obrovské garážové dvere a tlak sa vyrovnáva vnútornému (ináč by spľasla celá strecha). O pár minút sa otvárajú obrovské vnútorné vráta, kde za ďalšími dvoma hrubými oponami beží program. V sluchátkach nám ešte stále znie predchádzajúca časť programu. Asi o 20 minút nás začnú premiestňovať na naše začiatočné pozície. Teraz mi už vysychajú pery a všade dostupná fľašková voda Dasani ma zachraňuje. Spoluúčinkujúcim mizne úsmev na tvári, ktorý strieda stress v rôznej forme. Dobrovoľníci lemujú vnútorné chodby štadióna so širokými úsmevmi na tvárach a vystretými rukami, ktoré si s nami za chôdze podávajú. A už sme na našej východiskovej pozicii. Už podľa hudby viem, že je ten správny čas, no pre istotu my asistent producenta ukazuje aby som sa prišiel pripraviť. Som totižto prvý v rade. Ešte raz su stiahnem gate aby mi nespadli, zastrčím sluchátka až k strednému uchu a pridám zvuk naplné gule, aby som prezvučal echo na štadióne. Napravám ešte raz kombinézu, keď už počujem David Atkinsa v sluchátkach. O minútu štart. O pár sekúnd na to ideme na našu vstupnú pozíciu. Tak a už som tu, pripravený na štart. Snažím sa nenápadne pozrieť naľavo, či náhodou nezbadám, kde sedí moja mama a kamaráti. Žiadna šanca, hneď sa radšej koncentrujem na hudbu a odpočítavanie v sluchátkach. Znova si citím srdce, našťastie nie v gatiach. Podobný pocit som zažil iba, keď som prvýkrát skočil bungee jumping. Teraz je ten pocit však minimálne 10 krát silnejší. A už je to tu. Pripravený 5,6,7,8 a ideme.
Dnes ešte nebudem opisovať detaily no zvládli sme to dobre.
Po show som hneď zavolal mame, ktorá bola uchvátená. Vravela, že zážitok na celý život. Takisto moji kamaráti vraveli, že sa im to veľmi páčilo. Viacerí účinkujúci sme sa zhodli na tom, že našim pribuzným sa to veľmi páčilo, boli milo prekvapení a odchádzali s prekrásnými spomienkami na celý život. Lístok na oficiálne predstavenie stojí minimálne 700 dolárov no na čiernom trhu sa predáva momentálne za tisíce. Oni to mali úplne zadarmo.
Po skončení sme išli na jedno pivo, kde sme ešte raz predebatovali práve skončenú generálku.No a dnes máme na programe ďalšiu, Táto je pre všetkých ostatných dobrovoľníkov a jedného rodinného príslušníka. Má vraj byť plný dom - zaplnené hľadisko. No a vo štvrtok máme ešte posledný neverejný nácvik. Už sa to blíži, už je to za rohom, už to tu riadne cítiť, už sa neviem dočkať.
Zatiaľ cafte z Kanady.
