Pre pánajána, dnes to je 9 rokov, čo som prišiel do Kanady. Človeku sa ani veriť nechce, že to je skoro jedna celá dekáda. Však sa ešte pamätám ako som spolu s kamarátmi išiel na chatu iba víkend pred mojim odchodom. Tak som sa dopil, že keď pri guľovačke niekto rozbil okno, bol som to ja, kto sa rozhodol odstrániť črepiny z rámu. Tak som sa kvalitne dorezal na ukazováku, že nič okrem rozžeravenej starej piecky na drevo nemohlo zastaviť silné krvácanie (aspoň to mi vravel môj ožratý rozum). Takže som si k reznej rane pridal aj popáleninu. O dva dni neskôr som dostal u doktora sadu obväzov na prebaľovanie mojho ukazováka v Kanade. No o tom, že tam odchádzam vedela iba najužšia rodina a jeden kamarát. Večer pred odchodom, na mieste kde sme sa všetci vonku stretávali a robili rôzne blbosti, som naposledy povedal tak čafte mojim kamarátom. Keďže lúčenia prežívam veľmi citovo, nechcel som aby si ma zapamätali podľa toho, ako som sa tam v ten večer rozlial od žiaľu. Dušan bol jediný, kto o všetkom vedel, kto ma akceptoval a kto má ráno ako jediný vyprevádzal na moju dlhú cestu. Aj keď som pozeral smelo do budúcnosti, slzám som sa pri odchode neubránil. Dnes je 9.marca 2008 a