Keď som bol decko, tak som si veľmi rád len tak vypisoval na písacom stroji, ktorý mama doniesla domov z roboty. Ani som netušil ako sa mi to bude hodiť na vojne, kde si ma požičiavali z čaty na čatu ako pisára. Raz si ma kapitán psovodskej čaty zavolal a spýtal sa ma, či by som chcel stráviť vojenčinu ako psovod. Povodil ma po kotercoch a ukázal mi, ktorého psa by som mal pravdepodobne prideleného. Dva a pol ročný statný nemecký ovčiak Bárt a ja, sme si okamžite padli do oka. Bolo rozhodnuté. Čoskoro sme začali spolu strážiť sklady munície vo vyše 5 kilometrovom objekte. Za splnu mesiaca, či tmy ako v tuneli sme sa počas dlhých prechádzok v lese dosýtosti vyrozprávali a vybrechali. Cez deň sme sa vybrali na tankodrom, či zdolávať drevené prekážky na cvičisku. Keď som mal nočnú v kotercoch, tak mi robil spoločnosť v kancelárii, kde bol alarmom na prichádzajúce kontroly. Vedel som, že mu môžem povedať všetko a on ma bude mať aj tak rád. Keď sa blížil čas môjho odchodu z vojny, chcel som ho zobrať zo sebou. No armádneho psa, ktorý je trénovaný na útok proti narušiteľovi, vám len tak ľahko nedajú.
Vedel som, že to jednoducho nebude možné. Niekoľko dní pred mojim odchodom som chcel začať pripravovať Bárta na môj odchod. Namiesto toho, aby som s ním začal tráviť menej a menej času, som však spravil úplný opak. Nedokázal som s ním proste nebyť. Chcel som si naplno vychutnať tie posledné chvíle s mojim najlepším kamarátom. Aj teraz mám slzy v očiach a to už ubehlo 12 rokov. Posledný bozk na ňufák a pohladenie po srsti. Posledné "daj labku" a "sadni a zostaň".
Po odchode sme sa s ostatnými v krčme ožrali. Väčšina od radosti, že idú domov. Ja však asi zo žiaľu. Vedel som, že čas je najlepší doktor. No ani nie o mesiac som sa však do Dubnice vrátil, pozrieť mojich o číslo mladších kamarátov, no hlavne môjho najlepšieho priateľa - Bárta. Už na diaľku vedel, že som to ja. Strávili sme spolu prekrásny deň. Ja som však videl, že sa o neho nestarali tak ako ja, hlavne preto že som bol zástupca veliteľa čaty a niektorí to nevedeli stráviť. Po mojom odchode si to odniesol Bárt.
Už som sa viac nechcel vrátiť, aby mu iní prestali ubližovať. Kasárne boli ani nie rok na to zrušené a Bárt prevelený niekde inde. Ak viete niečo o osude môjho najlepšieho kamaráta, dajte mi prosím Vás vedieť.
Koterce neostali prázdne nadlho. Od roku 1998 tam má sídlo Útulok v Údolí. Nezisková organizácia, ktorá je momentálne domovom pre množstvo opustených, stratených a týraných zvierat. Pomáhajú takisto ľuďom s ťažkými diagnózami či špecifickými disfunkciami a poskytujú redukčnú a resocializačnú pomoc pre obete drogovej závislosti. Na ich stránke nájdete množstvo fotografií a príbehov.
Ak môžte, tak pomôžte!
Pokyny ako prispieť cez 2 percentá z dane nájdete tu: www.rozhodni.sk
Ak chcete prispieť priamo peňažným darom môžete tak urobiť cez www.paypay.sk
Ak žijete za mlákou a nemôžete použiť paypay ako trebárs ja, môžete použiť na platbu moje paypal konto. Celá suma z tohto učtu bude potom bankovým prevodom naraz prevedená na účet útulku v Slovenskej Sporiteľni. www.paypal.com
Ja sám som sa rozhodol prispieť 31 dolármi. Jeden dolár za každý rok môjho života.
Samozrejme, že môžete prispieť aj priamo na mieste. Každú sobotu od 10 do 15 hodiny majú v útulku deň otvorených dverí. Čo takto si adoptovať zvieratko:)
Uvedenie názvu Útulku v Údolí v tomto článku bolo odobrené jej riaditeľom Viliamom Jarošom.
