Išiel som sa sem naučiť plynule po anglicky a tajne som dúfal, že tu budem môcť byť, kto som. Homosexuál. Už dávno pred mojim príchodom som po internete pátral, ako to vo Vancouveri je pre ľudí ako ja. Vyzeralo to ako raj. Keď som sa sem dovalil tam ma prichýlila mamina rodina, ktorej sa starala o najmladšieho dvojročného syna. Na prvý šup som si našiel robotu a to aj hlavne kvôli môjmu úsmevu, ktorý som vraj mal ako princ William. Aspoň to mi neskoršie povedala moja budúca zamestnávateľka. Mal som šťastie, že som niečo zohnal, pretože chalani-opatrovatelia majú menej ponúk ako baby. Po mesiaci čakania na pracovné povolenie, ktoré stálo ďalších 150 dolárov, som sa presťahoval na moje nové pôsobisko. Dom s piatimi kúpeľňami, ôsmimi izbami, troma garážami, dvoma 8 a 10 ročnými obéznymi rozmaznanými chalanmi, s ktorých jeden bol hyperaktívny a druhý autista, a s jednou večne ožratou zamestnávateľkou, ktorej jediným a hlavným zamestnaním bolo dennodenné nakupovanie.
Po ťažkých začiatkoch, keď mi trebárs povedala, že chce windex (okenu) na druhé poschodie a ja som jej zo suterénu priniesol všetko možné okrem okeny, pretože tá v slovníku nebola, ma prekvapila ďalšou novinkou. Hudson (autistik) sa ešte nenaučil kde a kedy to má vytlačiť, a že ho budem musieť čistiť a prebaľovať. 8 ročného chalana! Aj na to som si zvykol. Prvýkrát som sa skoro dogrcal, keď sa mi dosral. Rutina bola asi takáto. Zapchal uši a potlačil. Prišli sme do kúpeľne, vyzliecť, roznožiť, očistiť, napudrovať, obliecť všetko nové a zasraté veci dať prať. Samozrejme že ak to išlo takto hladko tak som ho nesmel zabudnúť pochváliť, že aký dobrý kusisko roboty spravil (good job). V tie najlepšie dni to bolo aj 5 krát. Prežil som. A aj bez akýchkoľvek skúseností (keď nerátam vytieranie mojej vlastnej zadnice)
Ale keď niekto stále pije a ja robím od rána do večera za tie isté peniaze, ako keby som robil 8 hodín, a ešte vás zdrgá za to, že ste niekoho neokúpali vo vašom pracovnom voľne, zatiaľ čo ona bola taká sťatá, že vo svojej kúpeľni spadla na zem a tam zaspala, tak to sa nedá vydržať donekonečna. Po dvadsiatich mesiacoch som odišiel. Už som nechcel žiadne zasraté, obézne, rozmaznané kanadské štence. 15. decembra som skončil u nej a 16. som začal robiť pre staršieho pánka, ktorý bol po porážke. 78 ročný starký mal pred pol rokom porážku, ktorá ho nechala čiastočne paralizovaného na pravej strane a dosť sa dotkla aj jeho dovtedy zdravého rozumu. Potreboval pomoc s prezliekaním, ukladaním do postele, jedením, holením a samozrejme aj utieraním riti. Našťastie, v tom som už mal dobrý tréning. Dedko bol na vozíku a chodil iba s mojou pomocou, keď som ho držal zo zadu pod pazuchami.
Rád sa rozprával sám so sebou v zrkadle, pretože si myslel, že to je jeho otec. Miesto zubov si zubnou kefkou veľmi rád kefoval aj vlasy, stačila chvíľka mojej nepozornosti. Vedel sa vyhrať s jedlom, naliať čaj do taniera s rezňami je asi kanadská špecialita. Rád fajčil. Jeho obľúbenými boli hranolky no nepohrdol ani mojim prstom, ktorý vyzývavo odpočíval pri mojom tanieri. Skoro aj mňa presvedčil, že cez okno v obývačke vidí lode, lietadlá, kamarátov či všetku možnú zver, ktorú predtým ako poľovník zabil. Raz sa asi hodinku vyhral so svojim neexistujúcim psíkom, miesto ktorého hladkal svoju nohu. A keďže aj ja mám rád psíkov tak som si pohladkal. Ako správny manažér aj on bol stále na telefóne, stačilo aby niečo zacengalo v telke a už aj dvíhal diaľkové ovládanie, s ktorým sa kvalitne porozprával až kým nezistil, že mu zas zavesili.
Už o piatej poobede chcel ísť do postele, pretože vraj robil celý deň a je strašne unavený. A potom v noci vstával, že musí isť okamžite do roboty a pritom nevedel spraviť ani krok. On vlastne iba potreboval ísť len na záchod, lenže ani za toho boha nevedel, ako to má povedať. No a keď sme sa tam už konečne dostali tak mi vraví, že mu nie je treba. Takže zase ho postaviť (čo znie veľmi jednoducho oproti skutočnosti), obliecť plenu, odkrokovať do postele, zatiaľ čo vás 80 kilogramov váľa na bok pretože nevedel udržať stabilitu, posadiť, a potom zaklamať ako decku, že kravy som podojil a kone sú už takisto zamknuté v stajni, takže si môže ísť pokojne oddýchnuť. Ani nevytrčím päty s izby a už si sadá a všetko sa to opakuje. A takto niekoľko hodín po polnoci. Aj keď to bola často sranda, niekedy to bol horror. No a ak by mi náhodou nestačilo, tak som sa zvyšok môjho času začal starať o ďalšieho postihnutého. 28 ročného chalana, ktorý sa predávkoval drogami a momentálne iba sedí na vozíku, vidí iba 10 percent toho čo mi, a keďže nehovorí, tak sa dorozumieva pomocou špecialneho počítača, ktorý vyslovuje to, čo on naťuká morzeovkou cez chápadlá na hlave.
Aby som sa lepšie vžil do remesla opatrovníka, tak tentokrát mi pribudlo pichanie inzulínu, či navliekanie špeciálneho kondómu na penis, pomocou ktorého potom naplnil sáčok, ktorý som musel vyprázdňovať. Aj sranie mal dosrané. Keďže mal čiastočne ochrnuté všetky svaly, musel skôr vypiť nejaký super sladký sirup, potom prišiel na rad moj prst v rukavici, ktorým som mu nageloval a trocha poľavil konečník, no a potom som mu tam vstrekol enemu (olejový roztok, ktorý to spravý za vás).
Musím povedať, že tak som si gay life v kanade nepredstavoval. Som nefajčiar, ale to sa nebralo vôbec do úvahy, pretože okrem normálnych cigariet som sa musel naučiť rolovať aj marišku. A potom mu to samozrejme dávať fajčiť. Boli noci, keď som išiel spávať o 6 hodine ráno a už o 8 ráno začali buď telefonáty alebo on ručať ako jeleň (doslova, pretože nemohol hovoriť), že chce kávu. U neho som robil od nedele večera non stop až do štvrtku rána, potom som autobusom cestoval k môjmu dedkovi, kde som hneď začal a non stop až do nedele večera. Neskôr som mal voľné aspoň utorky. Denno denne zavretý medzi postihnutými ľudmi, ktorých zmyslom života je sedieť a pozerať televízor, či počúvať hudbu bolo na mňa trocha veľa. Po roku a pol opatrovania o toho chalana mi vystrojil takú šou v reštaurácii, že už aj tak zničené nervy nevydržali. Skončil som pre neho pracovať hneď v ten moment. O dva mesiace mi zomrel v náručí môj dedko. Cliff Doncaster podľahol zápalu pľúc, ktorý pravdepodobne začal, keď som ja a moja mama boli na vianoce doma a on mal iných opatrovateľov. K tomu sa pridali odtlaky a odpadávajúce kúsky mäsa po preležaninách. Aj keď sme sa s mamou veľmi snažili, už sa nám ho nepodarilo zachrániť. Po tridsiatich mesiacoch, ktoré strávil väčšinu so mnou, si ma vybral ako toho pravého, ktorý bude pri tom, keď bude odchádzať. Aj keď som sa toho veľmi bál, spätne to vidím ako prekrásny moment. Jedna s mojich najlepších životných skúsenosti v Kanade.
Na pohreb sme s mamou priniesli takú veľkú kyticu, že ani v pohrebnom ústave takú ešte nevideli. O Clifovi som zostrihal 13 minútový dokument, ktorý bol hlavnou časťou smútočnej ceremónie. Spolu s mamou sme sa skoro rozliali, tak sme revali. Keď nás utešovali, tak akoby prilievali polená do ohňa.
A potom prišla ešte tvrdšia realita. Museli sme sa vysťahovať, nájsť si nové bývanie, kúpiť všetok nábytok, pretože mi sme nemali vôbec nič. A boli sme bez práce - obidvaja. Ja som sa tak odvtedy zadĺžil, že keby som teraz mal tie peniaze čo dlhujem, tak si môžem kúpiť na Slovensku trojizbový byt.
Oplatilo sa to všetko, malo to zmysel pchať sa do cudziny, kde by som bol keby som ostal doma? To mi už nikto nikdy nepovie. Ja som večný optimista a verím, že tých ďaľších šesť rokov bude aspoň tak úspešných ako bolo tých posledných šesť neúspešných.
Dúfam, že som Vás ešte neuspal. Mirec
