Na vojenčine to nebola sranda zo začiatku. Do Dubnice nad Váhom, kde som slúžil ako psovod, som prišiel ako aprílová myš. Po ťažkých prvých troch mesiacoch sme si konečne oddýchli, keď prišli júlové myši a my sme sa stali jogurtami. Čoskoro som si vybudoval dobré konekcie s mojim kapitánom a ten ma poveril jeho zastupovaním v čase neprítomnosti. No a on bol neprítomný skoro každý deň. Mal som si aj ja vybrať svojho pomocníka, a pretože rozkazovať rovnakému číslu sa nedá, musel som si vybrať niekoho z mladých. Najrozumnejší sa mi zdal Štefan a aj keď bol z Banskej Bystrice a ja zo Zvolena (pažravá a bryndziarska rivalita) veľmi dobre sme si rozumeli. V tom čase som ešte iba tušil, že som teplý a nikto , dokonca ani ja sám, som o tom nevedel. V auguste som zažil moju prvú sexuálnu skúsenosť s chalanom. Potajomky sme sa spolu stretávali dva mesiace, až kým neprišlo to čo muselo. Jeho odchod do civilu. V ten pre mňa smutný jesenný deň pršalo, aj nebo plakalo. Posledný raz sme stáli spolu na buzeráku na rannom rozkaze. Ja medzi tými vo vojenskej uniforme, čo tam museli trčať ešte minimálne pol roka, a on medzi tými v civile, čo išli v ten deň domov. Ostávajúci si nastúpili do radu a odchádzavci nám podávali ruku jednému po druhom. Bál som sa momentu, keď príde predo mňa a ja sa rozplačem ako malé decko. Nikdy sme sa nerozprávali o tom, či sme alebo nie sme teplo orientovaní, len sme si jednoducho veľmi dobre rozumeli. A ja som ho mal teraz stratiť? Kamaráta, ktorému môžem povedať všetko! Ten moment prišiel a on si zastal rovno predo mňa. Mne sa vykotúľala jedna slza, druhá a už to išlo. Nemohol som to zastaviť. Aj jeho oči boli podliate slzami, lenže on musel hrať šťastného, že odchádza. Objali sme sa ako dvaja "normálni" chalani a to bolo posledný raz, čo som ho videl. Ani bozk na rozlúčku sme si nemohli v ten deň dať. Trvalo mi niekoľko dní, kým som sa z toho dostal. Zrazu tu nebolo nikoho komu sa zdôveriť s mojim najnovším tajomstvom. Nervy som si vybíjal na mladých a v krčmách. Vtedy som sa lepšie zoznámil s Pištom. Superchalan.
Raz večer keď sme obidvaja nemali službu, tak sme sa vybrali navštíviť jeho sestru. Vlakom sme sa trmádzgali ani neviem kde, keď sme konečne dorazili ku jeho milej sestre. Tá nám hneď ponúkla koláče a pijatiku a mi ako správny vojaci sme si riadne dopriali. Domáca bola dobrá a mne rozviazala jazyk. Po dvoch hodinkách nasávania bol čas ísť naspňť do kasína. Pištova sestra nám nabalila krabicu koláčov a ešte trochu ohnivej vody na cestu. Cesto ku vlaku sme museli prejsť most, ktorý sa mne zdal nekonečný. Pamätám sa ako Pišta trepal nejaké somariny, no ja som mal v hlave iba jedinú vec. Potrebujem sa niekomu zdôveriť, ináč zošaliem alebo spravím nejakú sprostosť. Vravím mu že mu niečo musím povedať, ale že sa bojím zároveň. Ubezpečoval ma, že nikomu nič nepovie, ale ja som sa stále bál, že ho stratím ako kamaráta, takisto ako toho predtým. V riadne podnapitom stave som krabicu miesto nesenia, kopal cez most kanadami pred sebou. Plakajúc som sa stále bál povedať, čo som chcel vykričať z plných pľúc. Keď mi povedal, že tuší, čo to je, tak som sa trocha osmelil. Ani neviem ako to so mňa vypadlo ale nebiť alkoholu v mojej krvi tak by to išlo oveľa ťažšie. Pišta mi povedal že jemu je to úplne jedno, či som na baby alebo chalanov, že som dobrý kamarát a to je hlavné. Skala, objemu podobná tej čertovej, mi padla v tej chvíli zo srdca. Štefan bol prvý človek, ktorý vedel o tom, že mám rád chalanov.Už sa môžem s niekym porozprávať, niekomu vyspovedať a povedať o mojich problémoch. Našiel som veľmi vzácneho kamaráta. Zima sa prehupla zázračne rýchlo a prišla jar a s ňou čas ísť do civilu. Na to, na čo sa väčšina tešila, som ja nechcel ani pomyslieť. Odísť domov, kde sa budem musieť zdôveriť mame, rodine a kamarátom. A znova stratiť perfektného kamaráta. "Coming out" pre mňa vypadal ako koniec sveta a preto som asi spravil ďalšiu hlúposť. Števovi som už noc pred mojou poslednou službou povedal, že ja domov ísť nemôžem, radšej sa upíšem armáde. Ráno sme mali pred poslednou službou hliadkovania muničných skladov posledné poučenie. Ja som si zaumienil, že to bude moje posledné všetko. V hlave sa mi to všetko zamiešalo ako rubikova kocka a ja som nevedel, ako z toho vyviaznuť. Od mladého som si kúpil desať nábojov do našich samopalov. Samopal nám dávajú pred poučením, náboje až na hliadke. Na poučení som dostal otázku, ako bezpečne narábať so samopalom. Nevedel som zo seba vydať ani slovo. Nie že by som si to nepamätal, no ja som mal v ten deň úplne iné úmysly s mojim SA.vz-58. Bol som poslatý na izbu kde som išiel aj so svojou zbraňou. V ruke som zvieral náboje, ktoré som si predtým kúpil. už už som bol pripravení spraviť niečo veľmi sprosté, keď tu prišiel Pišta. Vraj som oslobodený od poslednej služby a musím okamžite vrátiť samopal. Hneď mi ho aj zobral a ja som sa celý roztrasený rozplakal. Taký som bol vynervovaný, že som hneď aj zaspal (ráno). Išiel som poobede do kotercov, kde som celý čas počúval dve pesničky dookola. Službukonajúcemu mladému som povedal, že o mne nevie a ak ma niekto bude hľadať tak tu niesom. Aj hľadali. Bez slova som presedel celý deň. Naša čata bola skoro celá v službe takže tam bolo menej ľudí. Celý deň som premýšľal čo idem teraz urobiť. Znova som nevedel nájsť riešenie a večer som sa rozhodol, že sa ešte raz pokúsim so všetkým skoncovať. Zavrel som sa do mojej kapitána kancelárie. Snažil som sa nemyslieť na nikoho blízkeho, pretože by som nebol schopný spraviť, čo som chcel. Podrezal som si žili. Ešte doteraz si pamätám ako som musel tým tupým nožom skúsiť znova a silnejšie. Čím dlhšie som to robil tým viac krvy tam bolo a hlbšie som išiel. Prestal som lebo som myslel, že to stačí. Chcel som zaspať a ničím sa už netrápiť. Aj teraz mi ešte tečú slzy, keď si na to pomyslím. Bol som spokojný, že sa mi podarilo uniknúť z tohto tunela bez svetla. V tom zahrkoce kľúčik a otvoria sa dvere. Ja som si dal rýchlo niečo cez ruku aby nič nebolo vidno. Bol to môj kamarát Pišta. Celý čas ma hľadal a počul o tom, že som bol veľmi čudný v kotercoch. V tom zbadal nôž, ktorý som v tom strese zabudol odložiť."Čo si spravil" a už sa mi vrhal na ruky. Ja som nevedel ako to mám vysvetliť sebe nie to ešte jemu. Môj plán zase stroskotal, vďaka Pištovi. Obviazal mi ruku a poslal ma na izbu. Ja sám som bol v šoku tak som ho iba nemo počúval. Zavolal podplukovníkovi Grišlovi, ktorý tam bol ani nie za hodinu. Nasledoval rozhovor s ním a ubezpečenie, že o tom nikomu nepovie. O mojom motíve som mu vôbec nič nepovedal. Naivne som mu uveril, že nikomu nič nepovie. Hneď ráno si ma zavolali na rotu. Mimoriadna udalosť. Všetci tí kapitáni, plukovníci a majori tam sedeli, čumeli a nadávali mi do sprostých. Tri dni do civilu. Mal som udelený špeciálny opúšťák s tým, že sa musím hlásiť na vojenskej psychiatrii v Ružomberku. Musel som si niekoho vybrať ako doprovod. Ani asi nemusím povedať, kto to bol. Chalan, ktorému som najviac dôverova,l tam bol zase pre mňa. Ešte v ten istý deň sme sa hlásili v Ružomberku. Ja zo strachu, že ak si ma tam nechajú na pozorovanie, všetko prepukne som doktorovi všetko vyklopil. Našťastie pochopil. Bol som prepustený ešte v ten istý deň. S poštom sme išli ku nemu domov kde sme prespali a na druhý večer sme sa vrátili do kasína. Zvedavé otázky a čudné pohľady. Tak toto som vôbec nechcel.
Prišiel deň D. Znova lúčenie na buzeráku. Teraz som bol však medzi tými, čo odchádzajú do civilu. S Pištom, kamarátom, ktorý mi pomohol prekonať asi najťažšie obdobie môjho života sme sa rozlúčili ako ináč so slzami v očiach. Pohladkal som posledný krát môjho verného psa Barta a išli sme do krčmi, tak ako sa na vojakovv civile patrí. Zase som sa riadne dorichtoval a ani neviem kto mi vtedy povedal, že oni to vedia a že je to OK. Asi pochopili, cez čo som musel ísť. Zrazu som mal nových kamarátov. Až pokiaľ nezačali nastupovať do rôznych vlakov a vystupovať v iných častiac Slovenska. Ja som vystúpil vo Zvolene a na pamiatku mi zostala chrasta na ruka ktorá sa neskôr premenila na jazvu. S Pištom sme sa po vojne stretli niekoľkokrát. Mali sme aj nejakú party v jeho dome. Časom som moje malé tajomstvo povedal aj kamarátom z detstva, No Števo navždy zostane tým prvým.
Potom som odišiel do Kanady. Po dvoch rokoch som sa rozhodol obtelefonovať starých kamarátov zo Slovenska. Prvé mi padlo do ruky Pištove číslo. Už sa neviem dočkať ako ho idem ohúriť tým, že som v kanade. Splnený sen, ktorý som sníval ešte na vojne. Dvíha mi jeho otec. Úctivo sa pýtam, či by som mhol hovoriť so Števom. On na to že "bohužiaľ nie". Možno som zavolal v nesprávny čas (časový posun), tak sa pýtam, že kedy bude doma, že zavolám znova. On na to, že "Števko tu už nie je". Pomyslel som si, že načase, že sa odsťahoval od rodičov a postavil na vlastné nohy. "Mohol by ste mi dať jeho novú adresu a telefónne číslo, ja totižto volám z Kanady a my sme boli predtým najlepší kamaráti na vojne. Iba by som chcel vedieť ako sa má". V tom mi jeho otec plačúc a vzlykajúc znova vraví, "Števko tu už nie je, števko zomrel".
Nemo som ostal sedieť a v hlave sa mi opakovali tie isté slová. To nie je možné, to predsa nie je možné, nechcel som uveriť tomu čo mi jeho otec práve povedal. Z tváre sa mi vytratil úsmev, ktorý som mal prichystaný, keď ho ohúrim mojim odchodom do Kanady a miesto toho ma obaril jeho otec správou, ktorú by som čakal najmenej. Veď mal iba 22 rokov. Cez slzy, ktoré na seba nedali dlho čakať sme so Števkovim otcom pohovorili čo sa vlastne stalo. Našli ho obeseného. Polícia tvrdí, že to bola samovražda ale podľa jeho otca to bola mafia. Veľmi sa ospravedlňujem jeho otcovi za znovupripomenutie niečoho tak smutného a vyjadrujem mu moju najúprimnejšiu sústrasť. Celú noc preplačem, prebdiem a prespomínam na krásne chvíle, ktoré som s Pištom strávil (nikdy nič sexuálne). Bol to kvalitný kamarát. Zo strachu som nikomu nevolal. Takéto veci človek musí tráviť troška dlhšie. Už je to OK. Život ide ďalej ale ja si s času na čas spomeniem na môjho kamaráta Pištu. Niekedy nedokážem uveriť, že už nie je medzi nami. Mne pomohol ostať tu a on sám je už v nebi. Tak a teraz už všetci viete, kto bol Štefan Ilko z Banskej Bystrice, desiatnik, ktorý slúžil ako psovod v Dubnici nad Váhom. Môj najlepší kamarát.
