Ako sme kradli dvere

 Starý otec ma má za experta na počítače. Väčšinou mu len vyprázdnim kôš, nainštalujem antivír, alebo zoradím ikony. Vždy sa ma pýta, či nemá ísť preč, že či ma nevyrušuje, či si neprosím niečo na pitie, či si nechcem posunúť vyššie stoličku…Sadli sme si do pracovne. Antivírus nainštalovaný, už len vysvetliť, ako sa z internetu „nahrá“ text na disketu.
O chvíľku došla aj maminka a stará mama hneď ponaznášala horúce hrnce na stôl. Začali sme jesť. Nenávidím, keď stará mama začne žužlať všetky tie hnusy, kosti, šľachy, paprče z vyvarenej slepice. Ten zvuk som doma vždy napodobňovala pri nedeľnom obede, aby sestru naplo:)
Počík funguje, stará mama dostala posledné skryté mäso z kuracieho stehna a podarilo sa jej do nás narvať aj nanukovú tortu…hotovo.S maminkou sme sa pobrali het. Nastúpime do výťahu, zídeme dole a na prízemí vidím opreté tie staré výťahové dvere. Sú vskutku krásne, zažltnuté, poobíjané tabuľkami so všetkými informáciami a poučením o nosnosti a pravidlách prevozu osôb do 12 rokov. Dvere majú asi 45 rokov a otvárájú sa otočením takého guľatého yzého. Pamätám si na ne úplne odmala. Pri otočení toho kolieska vydali krásny zvuk, ktorý sa rozliehal po všetkých 11 poschodiach. Každá jedna kachlička ten zvuk niesla ľuďom do kuchýň a vaní… niečo ako činžiakov hlas. To snáď nemyslia vážne, že ich len tak vyšmaria niekam do velikánskeho oranžového kontajnera. Prekrásne dvere, ktoré museli vidieť kadečo. Ako si strýko odkladal cigarety na vrch kabínky, ako si susedia ukazovali ukážkové paradajky z trhu, ako si ľudia zajazdy kričali z jedného výťahu do druhého, poprípade ešte kadečo iné.
Maminku som potiahla za rukáv. Chcem tie dvere. Hneď sme volali tatovi, ktorý sa náhodou obšmietal okolo štrkovca v dodávke. Došiel o 10 minút. Mama sa hanbí. Vraví, že ju tam všetci poznajú. Odkráča za roh a tvári sa mimoriadne nezúčastnene. Nevedela by byť ani zlodej, ani klamár. Nikto by jej to nezbaštil, keď očervenie a začne koktať.
Tato suverénne zaparkoval dodávku rovno pred vchodom na chodníku, ako nejaký chlapík zo stavebnej firmy. Otvoril zadné dvere dokorán a zazvonili sme starým rodičom, nech nám otvoria. Zo štósu dverí opretých o stenu som si vybrala jedny ľúbezné z piateho poschodia. Chcela som prízemie s P, ale to vraj odniesli už pred pár mesiacmi. Počuť štrngot kľúčov a z dvier výjde stará zhrbená pani. Podľa mňa má parochňu. Tato automaticky nenápadne privolá výťah. Kabínka je na prízemí. Tak sme sa odviezli na 2. poschodie a späť, tato schytil moje dvere, ja som mu podržala otvorené sklené dvere a ďalší náhodný pán bránu. Výťahové dvere s tatovými nohami ho pozdravili a slušne poďakovali. Brána sa z rachotom zabuchla. Tato šmaril lup do auta, previazal lankami a s otvoreným kufrom už aj šiel fuč. Veľmi stará teta na prvom už hodnú chvíľu vykúka z okna a zazerá. Asi teta-moje-svedomie.
Maminka vyjde spoza rohu a ešte stále má nábeh sa červenať. Zrýchlime krok, tetu nechám na periférii pohľadu a vyparíme sa.
V bicykliarni pri susedovych sánkach a rebríku máme jedny výťahové dvere. Neviem, kedy ich použijem, ale sú úžasné. Ak by čistou náhodou sadli, chcela by som ich vymeniť za tie, čo mám na izbe. Sestra keď dojde z Londýna, tak ma zabije. „zas? preboha pavlina, néé“