Každé ráno pri svitaní sedávam na balkóne a pofajčievam si svoju rannú cigaretku. S úsmevom pomaly vydychujem opojný dym a sledujem obrazce, ktoré sa v ňom krútia a prekrývajú. Vychutnávam si tento okamih. Je to taký rodinný rituál. Predo mnou to robievala moja mama a pred tým starká.
Popod balkón prechádza mladá žena. Asi v mojich rokoch. Každé ráno tadiaľto chodieva na svitaní. A každé ráno nesie kamsi červenú ružu. Poznám ju odmalička. Hrávala sa na kolotoči pred naším domom už od útleho detstva. Spoločnosť jej robil asi o dva roky starší chlapec s blonďavými vlasmi a zvláštnymi, akoby priesvitnými očami. Sledovala som ich z balkónu, ako sa smejú a rozprávajú. Každý deň už od svitania. Vtedy som o svojej rannej cigaretke ešte len snívala sny vdychujúc dym z maminej. Už vtedy ma fascinovali tie obrazce. Ostatné deti kašľali, ale ja nie. Páčila sa mi tá vôňa, ktorú som nevedela definovať.
Deti pod mojim balkónom rástli a ja s nimi. Počúvala som ich rozhovory a potajomky sa smiala za zábradlím, kde ma nemohli vidieť. No vedeli o mne. Rovnako, ako ja o nich. Hovorili o tom, čo budú robiť, keď budú veľkí. Dievča chcelo byť speváčkou a chlapec pilotom. Keď jej o tom rozprával, roztiahol ruky a behal po dvore. Smiali sa spolu. Mal jeden z tých nákazlivých úsmevov, pri ktorých sa musíte smiať aj vy.
Prešlo veľa času, kým som sa pridala k ich rozhovorom aj ja. Najprv nesmelo, zahalená dymom z cigariet mojej mamy, pretože jedna ranná sa premenila na tucet dopoludňajších. O pár dní som už aj ja chodievala von za svitania, sedela s nimi na kolotoči a rozprávala, čím budem, keď jedného dňa vyrastiem.
Postupne sa k nám pridávali aj ďalšie deti z ulice. Bolo nám stále veselšie. Prešlo pár rokov. Tuším sme vtedy mali s dievčaťom zo susedstva okolo trinásť. Všetci sme vedeli, že v našej spoločnosti rastie láska. Keď pri nás tí dvaja neboli, smiali sme sa a pošuškávali, že sa majú radi. To deti predsa robia. Vtedy mi začal chýbať dym z cigariet mojej mamy, na svitaní, v tichu balkóna.
Ďalšie moje ráno znamená ďalších pár pokojných minút s cigaretou. Vydychujem dym. Sledujem ho, ako sa krúti. Odklepem popol. Som z toho nervózna. Nemám rada tú chvíľu, keď sa mi cigareta skracuje. Keby ich tak vymysleli nekonečne dlhé. Usmejem sa. Usrknem si z kávy. Pijem čiernu, lebo rána bývajú tvrdé a dni dlhé. Znovu prechádza okolo. Znovu má v ruke červenú ružu. Dobre viem, že sa vráti bez nej.
Ich láska rástla spolu s nami. Čas sa míňal a nikto poriadne nevedel, ako dlho sú už spolu. Ani oni dvaja to nevnímali. Začali sme uzatvárať stávky o dvadsať korún, ako dlho spolu vydržia. Povedala som, že večne. Bolo jasné, že k sebe patria, aj keď, v podstate, boli len deti. Aj keď ich vzťah bol hodný závisti, všetci sme im priali. Mali sme ich radi oboch. Nikto z nás však vtedy ani len netušil, aký úder im život prinesie.
Bol podvečer, keď som sedela na kolotoči. Prisadol si. Pozrel na mňa tými priesvitnými očami. Nemusel hovoriť nič. Boli plné bolesti. Zračilo sa v nich vysvetlenie. A ja som to chápala. Bolelo ma to s ním. Musel ju opustiť. Ja by som spravila to isté. Objal ma. Miloval nás obe, ale každú iným spôsobom. A my sme ľúbili jeho. Obe. No každá akosi svojsky. Ďalšie ráno, keď vychádzalo slnko, už na kolotoči nesedel. Viac sa tam nevrátil.
Dohorieva. Pozerám sa na ten ohorok, blíži sa k filtru. Obraciam ho v prstoch a sledujem dym, ktorý sa dvíha k vychádzajúcemu slnku. Je zvláštny. Iný, ako kedykoľvek predtým. Tancuje okolo mojich prstov a akoby sa mi smial, pretože ho nezastavím. Uniká ako čas. Pomaly dopíjam rannú kávu. Dnes ju mám s mliekom, aby som zmiernila tú trpkosť. Znovu kráča okolo. Ovoniava ružu. Usmieva sa na ňu.
Zlomilo jej to srdce. A najhoršie som z toho vyšla ja. Vedela som niečo, o čom som musela mlčať. Sedávali sme pod balkónom už len my dve. Pýtala sa. Neodpovedala som. A čo som jej mala povedať? Že odišiel, lebo musel? Že nemal na výber? Nechcel aby to vedela. Ticho. Dalo sa krájať. Napätie. Neustupovalo. Znásobovalo sa. Z blízkych priateliek sa stali obyčajné susedy, ktoré si za svitania precedili pomedzi zuby akési Dobré ráno, ktoré zastavil dym matkiných cigariet.
V jeden podvečer mi zazvonil telefón. Volal on. Hlas sa mu chvel. Cítila som slzy aj na diaľku. Vedela som ako sa cíti. Upokojovala som ho. Povedal, že príde. Že ešte nás obe túži objať. Naposledy. Nechcela som, aby takto rozprával. Ale obaja sme vedeli, že má pravdu. Že to bude naposledy.
Chemoterapie mu zničili život. Holá hlava, v očiach sa už dávno nezapaľovali tie plamienky, ktoré sme všetci zbožňovali. Ostal mu len ten nákazlivý úsmev. Ich stretnutie bolo srdcervúce. Viem presne, čo jej povedal. A ešte viac, čo jej za tých pár dní dokázal. A ona dokázala zázraky s ním. Presvedčila ho, aby pokračoval, vedela, že len tak budú spolu. Pobozkal ju. Tak, akoby ju bozkával naposledy. V ten večer som odišla s ním.
Hasím ohorok. Som z toho nervózna. Končí sa chvíľka ticha. Chvíľka oddychu, po ktorej bude nasledovať deň plný povinností. Posledný dúšok kávy. Na dne ostala len usadenina. Má zvláštny tvar. Neviem, čo to je. A ani ma to netrápi. Myslím, že ak by som na to aj prišla, neprinieslo by mi to úžitok. Vracia sa. Po tom istom chodníku. Nemá ružu. Nechala ju tam, tak ako vždy. Nezmenila sa.
Z nemocnice som sa vrátila sama. Chýbali mu len dva mesiace do osemnástky. Nesplnil si svoj sen o tom, že bude pilot. Ale krídla roztiahol a odletel. Tam, kam raz poletíme všetci. Pohreb bol tichý. Nikto nerozprával. Neprišla tam. Videla som ju pár dní pred tým. Zelené oči mala zaliate slzami. Bála som sa, že si ublíži. Vtedy som nevedela, aké to je milovať a stratiť. Vlastne to neviem dodnes. Čakala som, že bude potrebovať pomoc. Ale naopak, ona pomáhala nám. Ukázala všetkým dookola, že my žijeme ďalej. A že on by si prial, aby sme sa smiali tak, ako doposiaľ.
Dnes som si cigaretu nezapálila. Dívam sa do zrkadla. Vidím v ňom zvláštne priesvitné oči. Kedysi som sa do rovnakých pozerala vonku na kolotoči. Zaplavuje ma zvláštny pocit šťastia. Vybehnem von a pridám sa k dievčaťu zo susedstva. Dnes mám ružu aj ja. A vrátim sa bez nej.
