Podľa Lea Da Vinciho je človek ideálne pekný vtedy, keď má vzdialenosť medzi zreničkami 46 percent šírky tváre od ucha k uchu a vzdialenosť medzi očami a ústami najlepšie 36 percent z celkovej dĺžky tváre od vlasovej čiary po bradu (ach, tá matematika sa pchá ozaj všade).
Leo bol frajer.
Leo by však nemohol byť môj frajer.
Podľa istých štúdii bol vraj homosexuál a podľa mojich vlastných štúdii je vzdialenosť mojich zreničiek až v 50% pomere k šírke tváre. Nevadí, mojej mamke sa aj tak páčim. Občas mi síce zakazuje dávať vlasy do copu, lebo vraj tak zbytočne zvýrazňujem svoju podlhovastú, pretiahnutú tvár.
Akokoľvek nám vadí naše znamienko, pehy, či väčší nos, nezmeníme to. Radšej sa zamerajme na to pekné! To, ak sa má niekto zdravo rád, ešte neznamená, že je namyslený. Práve vtedy je vlastne pokorný, lebo: pokora znamená vedieť pravdu o sebe. O koľko by bol život krásnejší, keby ľudia o sebe vedeli, že sú krásni... len možno nie ako tá vyretušovaná modelka z Vogue.
S Evou sme si podobné. Keď vidím nejakú Krásu, tiež jej to otvorene poviem. Pred asi týždňom som to povedala aj veľmi krásnej Veronike a následná reakcia môže za to, že teraz čítate tento blog.
“Ďakujem... je super, že to vravíš.“ Skromne, s úsmevom a hlbokým výrazom v očiach prijala môj kompliment.
Bola to vzácna reakcia. Ľudia väčšinou odpovedajú: „To je len make-up mojko“. „Ty nevidíš to sadlo, tie krivé zuby, tie uši...bla bla bla,“ alebo sa len rovno začnú smiať a ja potom vyzerám ako blázon, ktorý sa pchá do zadku. Ale nevzdávam sa, chválim aj naďalej. Viem, že ľudia potrebujú počuť pekné slová.
Či už je to humanizmus a renesancia, novovek alebo iný smer, vždy nám bude chcieť dať akúsi svoju Monu Lisu. Svoj trend. Svoj ideál. A možno je Krása krásna vtedy, keď nie je ideálna.
A možno je krása len odrazom duše.
