Milujem dlhé letné večery a znesiem aj primrznuté kučery, nehovoriac o kvitnúcej jari, keď príroda zas život javí. November, sám musíš uznať, že príroda je v jari krásna, prebúdza sa do jasna.
Ale ľudia nie.
Tí si volia iný čas v roku. Vtedy, keď stromom listy padajú, ľudia spolu vstávajú. Zmenu hľadajú. A neodrádza ich ani sychravý chlad, vyjdú do ulíc a prelomia ľad...
alebo aj múr.
November, Ty vieš, že si iný, však?
Ďakujem Ti za tvoje dni, že jeden z nich je aj sedemnásty. Nepíšem Ti preto drahý november, že chcem vyzdvihnúť len tento jeden deň. Veď som vtedy ešte ani na svete nebola. Neviem, či mám byť rada, či nešťastná. Viem len, že v histórii sú momenty, keď máme jej čo zazlievať a sú momenty, keď chceme šampanské prelievať.
November, prijmi tento list ako prejav obdivu a vďaky. Vďaka, že ľudia už môžu viesť štátny dialóg a aj za to, že počúvaš môj verejný slobodný monológ. Nehnevaj sa na nás, ak v tvojom chladnom čase, meníme kabáty zase a zase. Sme ľudia a takí sme.
Láska má máj a marec knihu
Ty zmenu v 89-tom okamihu.
S úctou a vďakou,
Žaneta.
Bratislava, 17. November 2014
