Cesta autobusom. Nálada viac než dobrá. Už sa neviem dočkať, kedy to uvidím.
Prejdeme cez pár miestností, otvoria sa dvere a začína sa to. Bojím sa aj ozvať. Nechcem nikoho uraziť. Umrelo tu toľko ľudí. Mám pocit, že je neslušné vôbec niečo povedať. Je tu ticho. Ťažký vzduch. Možno mám na chvíľu aj strach...
Prechádzame cez slávnu bránu. Do neba vpísaný nápis "ARBEIT MACHT FREI" vítal denno denne množstvo ľudí. Videla som ho vo viacerých filmoch. A teraz ho vidím naživo. Zvláštny pocit. Vžívam sa do rokov druhej svetovej. Mám zimomriavky...
Je tu pokoj. Nebyť niektorých vecí, ako napríklad tejto tabule, drôtov s vysokým napätím, alebo šibenice, mám pocit, že je to detský tábor.
Pomaly vstupujeme do plynovej komory. Dvere sú lákavo pootvorené. Cítiť zatuchnutý pach. Prvá miestnosť je šatňa. Tu si odložili veci pred ,,sprchovaním". Na strope mriežky, cez ktoré prechádzala smrtiaca látka.
Je ich veľa. Veľa budov, ktoré skrývajú tajomstvá. Skrývajú príbehy mŕtvych mužov, žien, detí. Dnu je už všetko umelé. Za sklom sú nahádzané všetky kufre, za druhým všetky topánky, protézy, hrebene, nádoby. V niektorých miestnostiach sú rodné listy, fotografie a reálne odevy, ktoré väzni nosili. Na chodbách sú fotografie skutočných ľudí. Niektorí sa usmievajú. Iní sú si zase veľmi podobní. Všetci majú oblečené to isté. Zvislé tmavé pásiky sa striedajú so svetlými. Jedna miestnosť je venovaná fotografiám dvojičiek, na ktorých sa robili pokusy.
Auschwitz-Birkenau. Obrovský tábor. Čiastočne zbúraný, nedokončený. Cez stred vedú koľajnice. Strácajú sa v diaľke. Vychádzame na strážnicu. Z výšky vidíme takmer celý tábor. Vidíme hranicu. Tú hranicu, ktorá väzňov oddeľovala od slobody.
Všade len ostnaté drôty a stĺpy.
V jednej z drevených domovov. Záchody boli spoločné. Diery asi pol metra široké, tesne vedľa seba. Umiestnené sú do stredu "izieb". Tu sa poniektorí skrývali pred ťažkým osudom. Väčšinou sem ukrývali deti.
Postele sú v pôvodnom stave. Len narýchlo zbúchané laty. Tvrdé, krivé. Ľudia sa tam delili aj o nich.
Pár sviečok, horiacich plamienkov na znak ľútosti, súcitenia.
Brána smrti. Vozne viezli vždy nových a nových. Tí, ktorí neumreli počas prevozu boli po príchode rozdelení. Muži sem, ženy a deti tam. Starí, nepotrební, slabí a postihnutí do komory, alebo na odstrel. Rozlúčte sa so slobodou, s vašim bohatstvom. Teraz je všetko to, čo ste získali našim majetkom!
Existujú ľudia, skupiny ktoré vyhladzovanie popierajú. Ja som však presvedčená, že tu ľudia umierali. Možno sú čísla prikrášlené, ale iste ich nebolo málo. Málo bolo tých, ktorí sa zachránili. Bohužiaľ. Sem bolo ľahké sa dostať. Opustiť, ujsť, odísť, alebo vyslobodiť sa bolo takmer nemožné. Vykúpil ich len koniec vojny. S jej koncom sa skončilo nezmyselné vyvražďovanie Židov, Rómov, ale aj Slovákov a iných národov. Modrooké blonďavé deti boli zhabané a vychovávali z nich Nemcov...
Foto: Lucia Motyková
