Bolo to ešte v prvom ročníku na vysokej. Po škole sme sa s Lindou (kamarátkou a zároveň spolužiačkou zo strednej aj z vysokej) vybrali do nemocnice navštíviť jej malú sestričku Nikolku (vtedy tam ležala druhý deň kvôli opakujúcim sa febrilným kŕčom). Neviem prečo, skôr asi zo známosti nás pustili na oddelenie za ňou aj keď už bolo po piatej. V ten večer som na chodbe zazrela malé dievčatko, cigánčatko, ktoré sa hojdalo spredu dozadu a plakalo. Vtedy som prvý krát videla, čo je to hospitalizmus. Lindina mamina mi povedala, že jej rodičia za ňou nechodia a doma ju zanedbávajú. To bol taký prvý silný dojem z toho večera.
Prišli sme do Nikolkinej izby. Pod oknom posteľ, na ktorej ležalo dievčatko, maminka pri nej, s nehou hladkala jej dlhé vlasy. Na konci izby posteľ pre Nikolku a jej maminu a uprostred izby postieľka. Nepomer dospelých a detí. Dve mamičky a tri deti. V strede izby, v malej postieľke, ležal 3 mesačný chlapček. Tučnučké bábätko. Lindina mama ma vyzvala, aby som si ho vzala na ruky, že je z detského domova. Vedela ako veľmi milujem deti.
Malý sa tešil už len keď som sa nahla nad postieľku, usmiala či na neho prehovorila. Keď videl, že si ho idem vziať na ruku načahoval sa a krásne nahlas džavotal. Bol strašne ťažký na trojmesačné bábätko. Spomínam si ako radostne kopal nôžkami, smial sa pri každom slove, pri každom úsmeve, slinky mu tiekli všade možne. Nikdy nezabudnem na jeho malú plešinku vzadu na hlavičke od vyležania. Bolo mi v tú chvíľu tak smutno. Cítila som akoby mi niečo uviazlo v krku. Také krásne dieťa, a tak samo. Na oddelení už bolo prítmie, deti sa pomaly ukladali spať a pri ňom nikto nebol. Alebo lepšie povedané, nebola tam mama. Bol sám. Postieľka s bábätkom – bez maminy. Ako strašne málo som mu za tú chvíľku s ním mohla dať, a ako veľa si zo mňa zobral.
Ani sa mi nechcelo ísť domov. Okúpali sme Nikolku a išli sme.
Bolo mi smutno keď som prišla a plná všelijakých pocitov som aj odchádzala domov. Doma som sa zverila s týmto zážitkom priateľovi. Povedali sme si vtedy, že aj my si raz zoberieme k sebe takého malého Slávka a zahrnieme ho láskou. Do dnes na Slávka často myslím a dúfam, že sa našiel pre neho niekto koho teraz volá mama a že už nie je sám na svete ako som to vtedy cítila v nemocnici.
