Zachraňujete životy a prinavraciate zdravie. Pracujete v rizikovom prostredí, kde na vás striehnu infekcie, ionizujúce žiarenie, psychická a fyzická vyčerpanosť. Ako odmenu vám odborový predák po dohode s vládou odklepne 100 hodín nútených prác navyše.
Presne na tom sa dohodol kabinet s Antonom Szalayom, bossom Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb (SOZZaSS). Vláda môže zdravotníkom ročne nariadiť 250 hodín nútených prác. Rozmenené na drobné to znamená, že lekár oproti bežnému pracovnému času v priemere odpracuje každý týždeň 5 hodín navyše.
Nadčasy sa týkajú hlavne nemocničných lekárov. Pri lôžku lekár už dnes odpracuje niekoľkonásobne viac hodín, ako povoľuje zákonník práce. K mesačnej norme je potrebné do pracovného času zarátať ešte aj čas strávený v službách na oddeleniach a ambulanciách. Malá služba predstavuje 15,5 hodiny a veľká 24 hodín navyše. Pri troch malých a dvoch veľkých službách je to mesačne plus 94,5 hodín, čo je viac ako polovica normy v najdlhšom mesiaci. Po službe má lekár obvykle nárok na 7 hodín náhradného voľna. Po jeho odrátaní ostáva stále takmer 60 hodín mesačne navyše. Z toho vyplýva, že už dnes je dávno prekročená norma nadčasov a každý rok nemocničný lekár odpracuje vlastne o cca. 4 mesiace viac než iný zamestnanec.
Problém nadčasov sa týka rovnako sestier, laborantov, fyzioterapeutov a technických pracovníkov. Iba na malom počte oddelením si môžu povedať, že sa im nekumulujú nadčasy, pretože trpia chronickým nedostatkom zdravotníckeho personálu a sú neustále obťažované nedodržiavaním elementárnych personálnych nárokov. Ako som už povedal, problémy nadčasov trápia najmä zdravotníkov v nemocničných zariadeniach. V ambulantnej sfére nie sú nadčasy a rizikovosť prostredia takým vypuklým problémom.
Aby bol obraz reality úplný, povedzme si niečo o rýchlej zdravotníckej pomoci. Akí lekári tam zachraňujú životy pacientov? Z časti sú to kmeňoví zamestnanci doplnení o 30 až 40 percent lekárov, ktorí majú trvalý pracovný pomer v nemocniciach a v sieti rýchlej záchrannej pomoci vykonávajú služby. Čiže ďalšie nadčasové hodiny. Bez týchto lekárov by systém rýchlej záchrannej pomoci skolaboval.
My zdravotníci sme zvláštna spoločenstvo. Dokážeme zachrániť život, prinavrátiť zdravie, pracovať omnoho viac ako iní, ale...
Rovnako dokážeme len reptať za zatvorenými dverami. Mnohokrát na seba pozeráme krivo a nevieme si prísť na meno, lebo...
Závidíme si, pritom nemáme čo. Nevážime si jeden druhého. Necháme sa zastupovať bossom Szalayom, lekárom, ktorý je vlastne profesionálny odborár. Asi už zabudol, čo je to práca zdravotníka. Smutné, ale aj taká je naša realita.
Zdravotníkom chýba solidarita a efektívna spolupráca odborových a profesijných organizácií, vrátane komôr. Všetci si navzájom vyjadrujeme cez médiá podporu, ale... V skutočnosti sa nevieme zjednotiť a bojovať za všetkých zdravotníckych pracovníkov.
Inak by sme už dávno vytvorili tlak na vládu. A aj na SOZZaSP, ktorý už dávno, okrem administratívnych pracovníkov a pár zdravotníkov tešiacich sa na nákupný výlet do Poľska, nemá koho zastupovať.
Neukazujme však prstom len na Szalaya. Neobviňujme len vládu. Skôr sa zamyslime, prečo je to tak. Odpoveď je jednoduchá: Lebo na sebe necháme orať.
Premrhali sme výročie prijatia Ústavy SR na spoločný protest. Mohli sme vyjadriť hlavne podporu sestrám. V novembri by sme si však nemali nechať ujsť deň vyhlásenia núdzového stavu, keď nás štát pod hrozbou trestnoprávnej dohry donútil pracovať aj napriek ukončeniu pracovnoprávneho vzťahu. A ešte pred tým by sme mali my, lekári, spoločne so sestrami, laborantmi a ďalšími zdravotníkmi bojovať za to, aby v rozpočte na rok 2013 vláda myslela na nás všetkých, keď už nás nútia pracovať ako na panskom.
