Vtedy som nevenovala toľkú pozornosť porovnávaniu toho čo bolo, čo je a čo možno bude. Možno ma zobudilo tehotenstvo a rodičovstvo a možno až súčasnosť keď vnímam ako je všetko postavené na hlavu. Samé NIE a samé ZLE.
Teraz sa pozerám na deti a starších inak. Vidím podobnosť ich potrieb a požiadaviek. Pripadá mi nesprávne, že si neviem nájsť čas viac pozorovať, viac ukazovať iným, že rada počúvam. Tých, ktorí majú čo povedať. Najväčšiu potrebu byť vypočutým má dôchodca rovnako ako dieťa. Najviac odstrkovaní a odsúvaní aj keď tvrdíme, že im venujeme najviac sú tí, ktorí majú najlepšie nápady /deti/a najviac skúseností /seniori/. Nie je to smiešne? Teda tragikomické? Že chceme vedieť, máme otázky a hľadáme spôsob ako veci zmeniť a tým, ktorí najviac rozumejú svetu, ktorí BOL a pozerajú na svet ktorí BY CHCELI zatvárame ústa našim ,,psssst" a ,,teraz nie - možno neskôr".
,,Najradšej" mám tvrdenie, že mladí hýbu svetom - možno majú najviac energie - možno jej máme najviac, ale aby sme nim hýbali? Že by sme boli tak dôležití? Neverím - nemáme ešte skúsenosti ako generácia nad nami, opadli z nás ideály a detské predstavy, ktoré má generácia pod nami...ako môžeme mať najviac, keď vlastne ešte a už - nemáme nič.
Svoje deti počúvam veľmi rada, nie vždy vedia čo chcú a nie vždy sú ich ,,keci k veci", ale hľadajú spôsoby, hľadajú dôvody. A na starších? Tak na tých len myslím - rovnako ako XY ďalších. A keď sa mi podarí niekoho potešiť porozumením, zabudnem si to zapamätať - aký bol pocit, niekomu ukázať, že vás zaujíma to, čo zažil. Ale viem jedno. Často sa mi stávalo, že som oprášila spomienku, ktorú mi venovala celkom cudzia staršia pani a pomohla mi. Lebo som hľadala podobné riešenie. Pomohli mi aj cibuľové sirupy a cesnakovo -medové medicíny. Pomohli aj mojim deťom.
Naposledy, keď som prišla do domova dôchodcov - čo bolo dosť dávno - priznávam, dievčatá urobili celému kolektívu obrovskú radosť svojou prítomnosťou, všetci ich chceli počúvať, všetci chceli nasať z ich ľahkovážnosti a ľahkosti bytia. Každý im dal priestor. Viem, že aj preto, lebo vedia aké je, keď vás berú ,,s rezervou".
Keď tam prídem zovrie mi hrdlo, zaťaží sa mi všetko na niekoľko hodín, na niekoľko dní. Mám totižto hrozný strach, že raz budem tu a to najmä preto, že nebudem chcieť ťažiť svoje deti. Chcela by som veriť, že budem dlho, dlho v poriadku a umriem v spánku. DSS je totižto jedno z najsmutnejších miest spolu s detským domovom, hospicmi, onkologickými ústavmi...a množstvom ďalších našich zariadení, ktoré nám ,,uľahčujú život". Aj keby tam bolo množstvo úžasných aktivít - odložili sme ich. Museli sme. Museli? Musíme žiť ako spoločnosť a systém káže. Musí to tak byť? Nemôžeme to skúsiť inak? Snáď...
Tým, že len hovorím, som rovnakí pokrytec ako hociktorý iný. Uvedomujem si to a tak len - hodnotím pohľad, ktorý sa mi nepáči. V tomto prípade ani na seba do zrkadla - často - lebo tiež len odkladám. Tiež často žijem len sama pre seba a riešim ovčie úlohy - ovčím spôsobom.
Nikdy som sa nehrdila tým, že ja svoj život žijem správne. Chcem venovať pozornosť zatiaľ čo najviac svojim deťom a partnerovi - no jedno zo zamestnaní, ktoré som ako puberťáčka chcela robiť, bolo byť ,,POČÚVATEĽOM". Je mi ľúto, že táto ambícia mi nevyšla. Lebo je veľmi dôležitá a nielen pre tých, ktorých počúvame, ale aj preto - že najväčšia múdrosť ľudí je v ich životných skúsenostiach a v takzvaných ,,utopických" detských ideáloch. Viem, že najviac múdra je tam, kde sa žije život. Ešte nik nezmúdrel z toho čo raz bude a z toho čo nikdy nikto nezažil.
Učíme žiť novú generáciu tento život tak, ako ho žijeme my, i keď sme všeobecne tak veľmi nespokojní . Posúvame ich nápady na neskôr. Vidia veci, o ktorých my nič netušíme.
Starú generáciu odkladáme bokom a nedokážeme im zabezpečiť spokojný odchod. Nedokážeme im dať to jediné čo potrebujú - našu pozornosť a dôvod byť spokojným so životom, ktorý žili.
Chceme tak veľa a dávame tak veľmi málo... berieme metlu a zametáme pod koberec - tá kopa je už však priveľká na to, aby sme ju nevideli.
