Učia ma deti, rodina a ľudia z ktorých mám zmiešané pocity – ktorých vnímam tak trochu ako nepriateľov. Pýtala som sa len tak do vetra, kde drieme uvedomenie, že čas pre nás je obmedzený, že roky sú ako dni a piesok sa stále rovnako presýpa medzi prstami. Že žiadanie istoty je často mantinelom v rozhodovaní. Predsa je tak prekrásne dýchať a nemať strach. Život ľudí na zemi je ako jazda rýchlikom. Dni ako trčanie v zápche. Akoby sme nežiadali nič viac ako sledovať svet cez okno v zrýchlenom pohybe. Nie je pekné hádzať nás do jedného vreca, ale ... nedá mi nepozastaviť sa nad tým tlakom, ktorý vytvára spoločnosť.
Budem sa možno opakovať, lebo môj názor na život sa uzemnil a neprechádza radikálnymi zmenami. Stretla som sa s názorom nepracujúcich denne – skôr tých, pracujúcich príležitostne, či na svojom šťastí, že celé okolie je postavené na hlavu, že nikdy nechcú byť prímesou tej hmoty bez mena. Tým sa stávajú závislými na zodpovedných a zodpovední frfľajúcimi na tých ,,lenivcov a nerozhodných“. O ktorej skupine to vlastne hovorím? O tej, ktorú stretnete aj na poludnie kráčať niekde popri ceste po chodníku s hlavou ponorenou do oblohy, či o tých ktorých o druhej popoludní vidíme čítať polorozpadnutú knihu v MHD, s preloženou nohou a pomalým tepom, často bezdetných a ,,ošuntelých“. Vidíte takých? Asi nie.. Lebo o takom čase sme v práci alebo sa len jednoducho nepozeráme.
Nemyslím, že práca je zatlačenou brzdou. Skôr prístup k nej. Všetko na tomto svete by potrebovalo odľahčiť – od vody,ktorú pijeme až po myšlienky, ktoré nosíme v hlave. Menej chcieť a menej brať, menej premýšľať a viac konať. Sme už v takom riziku, že to predsa nemôže byť až tak veľmi riskantné. Sústredím sa na tých, ktorých ich život nebaví. Ktorým pripadá jednotvárny, prirýchly – ktorí často prežívajú pocit úzkosti z toho, že nevedia ovplyvniť udalosti enormného počtu dní v ich živote.
Keď som maturovala dostala som ako hlavnú tému citát: ,, Viacej je byť, ako sa zdať .“ Čo však s našou rakovinou duše, ktorá tu reálne je a nielen sa zdá? Ako by sme mohli byť viacej skutočnými, keď základ výchovy je - ,,buď tieňom svojho ja, len tak budeš naveky v bezpečí “. Necháme za nás jednať naše tiene. A tak sa na svete len zdáme a vlastne nie sme. Tak sa dotýkame len rukami, pozeráme len očami, počúvame len ušami – viacej sa zdáme než sme. Nevieme sa postaviť tak, aby šlo slnko s nami ruku v ruke. Ako vravím...nesúvisí to s tým čo musíme, čo je nevyhnutné či bezprostredne nutné – vravím o tom, že musieť je len pocit, nevyhnutné je len najčastejšie a najpočetnejšie žiadané a bezprostredne nutné jednoducho tým, bez čoho sa nedokážeme zaobísť.
Možno keď píšem a nahliadam na veci tak ako nahliadam – možno tým nikomu nič práve dnes neodovzdám, no tieto slová sú presne tie, ktoré neadresujem len preto, že sa potrebujem vyrozprávať. Ale preto, že by som rada ovplyvnila to nezadržateľné tempo, ktorým sa ľudia okolo mňa rútia, tie pochybnosti v ktorých žijú, tú chorobu duše – psychickú hrču v hrdle, ktorú v sebe nosia a ktorá sa rokmi zmení na zhubný nádor. Mám jednu krásnu a silnú radu požičanú od niekoľkých autorov: ,, Live well, laugh often, love much ” a ja len dodávam: ,, Bež len pre radosť.“