Lindy hopu sa venujem už niekoľko rokov a počas obdobia, keď som pracovala v Ženeve sa táto aktivita stala súčasťou mojej týždňovej rutiny a zároveň efektívnou a finančne nenáročnou formou zábavy a relaxu v jednom z najdrahším miest sveta. Utorok sa jednoducho chodilo tancovať, nevynechala som ani jeden večer. Prirodzene teda, Lindy hop bol jednou z prvých vecí (ak nie prvou a Lindy hopisti pochopia), ktorú som hľadala v Sarajeve, akonáhle bolo jasné, že toto mesto sa stalo mojou ďalšou destináciou. Oslovila som miestne kluby, tanečné školy, lokálne komunity, ale v rámci miestnej tanečnej scény som okrem salsy a hip hopu nič iné nenašla. Lindy hopistka, s ktorou som sa stretla v Ženeve a ktorá predtým žila v Sarajeve, došla vo svojom hľadaní až tak ďaleko, že kontaktovala miestne ambasády Švédska a Nórska (štáty s najväčšou scénou v Európe). Výsledok bol však rovnaký. Sarajevu bol Lindy hop cudzí.
V momente, keď som celé hľadanie takmer vzdala, ma kontaktovala Elvira. Elvira sa Lindy hopu venovala krátko počas svojho pobytu v Spojených štátoch. Čo však bolo oveľa podstatnejšie, nebála sa pomenovať to, na čo som si ja vtedy ešte netrúfala. Dvaja znamenajú pár, v páre sa dá tancovať, tak prečo nezačať rovno učiť. To dávalo zmysel a z príkladu z Luxemburgu som vedela, že začať novú scénu od nuly, by nemuselo byť až také ťažké. Vzhľadom na stále chladné marcové počasie sa však našim ďalším problémom stali chýbajúce priestory.
A tak sme spoznali Avda z Undergroundu. Po tom ako si vytrvalým neodpovedaním na akékoľvek formy virtuálnej komunikácie vynútil telefonát, sa nám konečne podarilo dohodnúť stretnutie. Ja a Vera, ktorá pričuchla k Lindy hopu v Brne a nakoniec sa stala mojím verným spolu priekopníkom sarajevskej swingovej scény, sme boli pripravené na tvrdú negociáciu podmienok našej spolupráce. Avdo bol však z celej myšlienky nadšený, kvetnato opísal, čo všetko sa pre nás chystal urobiť, vrátane tvorby promočných materiálov a zvideteľnenia našej iniciatívy v médiách a pohotovo prešiel na jemu milšie osobnejšie témy. Niečo o tom, že by mal schudnúť, že má rád turistiku a že v žiadnom prípade nemáme veriť tomu, čo vyrozprávala Angelina Jolie vo svojom filme V zemi krvi a medu. Tak pohotovo ako dokázal Avdo meniť témy, dokázal aj zabudnúť na všetko čo sľúbil. K našej spolupráci dohodnutej pri dvoch pohároch minerálky a jednom pive teda nikdy nedošlo, ale v klube nám každú stredu odsunuli stoly.
Organizovanie tanečných večerov v Undergrounde znamenalo, mimo tanečnej osvety Saraječanov, pre všetkých zainteresovaných predovšetkým poriadnu skúšku trpezlivosti. Avdo síce mal v celom klube nejakú pozíciu, ale prevádzku mali na starosti nejaký Željko so synom a chlapík, ktorému doteraz neviem prísť na meno, ale som si istá, že v miestom bare toho vypil viac ako celá Lindy hop scéna dokopy za celých šesť mesiacov. Nikdy nevedel, čo sa okolo neho dialo, nevedel o ničom čo sa týkalo prevádzky klubu a raz za mnou veľmi slušne prišiel s otázkou čo si dám, s dodatkom, že zabudol objednať všetko okrem piva. Željko sa na druhej staral o techniku, ktorá permanentne nefungovala. A nakoľko nefungoval ani jeho zmysel pre povinnosť nás o tom vždy vopred informovať, zháňanie káblov, počítačov, či hocičoho iného potrebného, aby sa vôbec hralo, časom už nikoho neprekvapovalo. V skratke, pokým sme nenašli klub plný dôchodcov pohupujúcich sa v rytme turbo-folku (ako tomu bolo tretí týždeň) Lindy hop večer sa konal.
Počet účastníkov však pomaly klesal. V porovnaní s prvým večerom, keď sme mali vyše desať dvojíc a plný klub prizerajúcich, ostatné večery boli v komornejšej atmosfére hraničiacej so súkromnými hodinami. Vytvorili sme facebook stránku, rozdávali sme letáky, ale aj napriek tomu náhodných zblúdilcov na naše večery klasicky vítala len scéna Željka a jeho parťáka od baru pri pive sledujúcich fudbal a mňa a Very snažiac sa upútať pozornosť na prstoch jednej ruky (v lepšom prípade dvoch) zrátateľných odvážlivcov, ktorí sa mimo problému s rytmom borili hlavne s problémom zapamätať si na čo vlastne v daný večer do prázdneho baru prišli. Stále však dokázali prejaviť viac záujmu ako dievčina, ktorá ma v strede workshopu oslovila s otázkou, či by sme nemohli hrať nejaký iný žáner hudby a potom ako dostala (prekvapivo) zamietavú reakciu, sa spolu s kolegyňou zodvihla a odišla z baru, kde k nej neboli dostatočne pozorní. Po šiestich mesiacoch z celej snahy ostala len neaktívna facebook stránka.
Šesť mesiacov je však pomerne dlhá doba a otázkou ostáva do akej miery bol náš projekt príkladom nezvládnutému manažmentu a do akej miery ho možno považovať za sociálny experiment odzrkadľujúci charakter spoločnosti, v ktorej sme sa ho snažili presadiť. Všetko sme robili zadarmo na dobrovoľníckej báze, počítali sme teda s tým, že klub bude mať záujem vec spropagovať (alebo aspoň minúť trochu lepiacej pásky na oznam na dvere) a ľudia budú mať záujem vidieť a vyskúšať si niečo nové. Koniec koncov, každému, komu sme nápad spomenuli, ním bol nadšený. Niekedy mám však pocit, že v BiH ľudia fungujú v dvoch paralelných, vzájomne sa neprelínajúcich realitách. Keď sa o niečom hovorí, všetci sú s Vami, keď sa niečo robí, ste na to sám.
Pravda, možno sa Bosancom len nechcelo tancovať. Učili sme ich niečo, o čo v skutočnosti nemali záujem. Ale možno práve o tom sú aj všetky iniciatívy, ktoré tu už roky presadzujú medzinárodné organizácie a Európska únia. Nástroje a metódy práce, ktoré prinášajú sú jednoducho pre miestnu spoločnosť príliš cudzie, ich efekt a kontinuita teda rovnako nulová. Aj napriek tomu, alebo práve vďaka tomu, väčšina spoločnosti vidí prítomnosť a budúcnosť krajiny v intenciách dvoch bodov, bodu A, krajiny na pokraji bankrotu, v ktorej môžu za všetko politici a bodu B, zidealizovanej predstavy Európskej Únie a západných krajín. Nikto však reálne nepracuje na tom ako sa z bodu A čo i len o kúsok priblížiť bodu B (hoci miestni politici sa v rámci prebiehajúcej volebnej kampane a záplave nekvalitných predvolebných letákov snažia opäť raz presvedčiť všetkých o opaku).
Selma, moja inštruktorka bosančiny mi raz otvorene povedala „ľudia tu majú vo zvyku snažiť sa z každej práce čo najrýchlejšie vyvliecť na úkor kvality, treba nad nimi neprestajný dohľad.“ Dohľad však nie je dlhodobé riešenie, a snaha vzájomne spolupracovať s vidinou spoločného cieľa zase nie je norma miestnej spoločnosti, stále citeľne rozvrátenej nie len po národnostných líniách.
Ale ktovie, možno sa raz aj Sarajevo bude chcieť naučiť tancovať.
