Kamal sa narodil v Záhrebe v Novembri 1944. Jeho otec, Zvonko, pracujúci v tom čase ako vysoký štátny úradník, sa narodil vo februári 1910 v obci Travnik na území dnešnej Bosny a Hercegoviny (BiH). Kamal prežil väčšinu svojho života ako utečenec či už v Taliansku (1944-1948), Egypte (1949-1955) alebo Sýrii (1958-1976). Celá rodina sa potom presťahovala do Libanonu (1958-1976), kde Kamal neúspešne požiadal o libanonské občianstvo. Po smrti svojich rodičov v roku 1976 sa vrátil do Chorvátska, kde mu bol vydaný preukaz totožnosti cudzinca a udelený prechodný pobyt. V roku 1996 ilegálne prekročil hranice Bosny a Hercegoviny.
Kamal ako dieťa nebol zaregistrovaný na matrike, nevlastnil teda žiadny doklad totožnosti, okrem laissez-passez vydaného Libanonom, platného do konca apríla 1979 a prepadnutý preukaz totožnosti cudzinca vydaného Chorvátskom. Jeho otec bol síce riadne registrovaný v matričnej knihe, ale nakoľko územie Juhoslávie opustil v roku 1945 nikdy nebol zaregistrovaný aj v občianskom registri BiH. O jeho matke, Sadete sa nenašli žiadne záznamy, na základe sobášneho listu oboch rodičov možno len hádať, že sa narodila v Sarajeve.
Zákon BiH o pohybe a pobyte cudzincov a o azyle, článok 54 ustanovuje, že určitým kategóriám osôb, vrátane osôb bez štátnej príslušnosti, môže byť udelené povolenie na dočasný pobyt v BiH z humanitárnych dôvodov, aj keď nespĺňajú všeobecné požiadavky pobytu v BiH. Kamal získal toto povolenie v júli 2010 vďaka Ingrid Halbritter a jej organizácii Pharos, ktorá sa o ňom dozvedela počas jeho pobytu v nemocnici v Sarajeve. Ingrid sa následne obrátila na chorvátske úrady vo veci Kamalovej registrácie a získania jeho rodného listu. Po niekoľkých mesiacoch jej však bolo oznámené, že v danom prípade nie je možné začať žiadne konanie s odporúčaním obrátiť sa na príslušné ministerstvo v BiH. Ingrid tak v júli 2010 podala žiadosť o následnú registráciu a určenie občianstva Ministerstvu vnútra Stredobosenského kantóna žiadajúc o udelenie občianstva na základe pôvodu. Žiadosť bola v auguste 2010 zamietnutá s odôvodnením, že Kamal nespĺňa požiadavky registrácie z dôvodu chýbajúcich záznamov jeho rodičov. Na odvolanie však bola povolená a vykonaná matričným úradom obce Travnik. Kamalovi bol vydaný rodný list a potvrdenie o občianstve na základe čoho požiadal o vydanie občianskeho preukazu a cestovného pasu. Kamal mal v tom čase 65 rokov.
Ingrid priznáva, že vyriešiť Kamalov prípad nebolo ľahké: „Nikto nemal snahu skúmať do hĺbky čo sa dá urobiť v podobnej situácii. Štátne inštitúcie trvali na rodnom liste, ktorý neexistoval. Navyše, úrad pre cudzincov ma ani len neinformoval o možnosti pobytu z humanitárnych dôvodov. Všetko som si musela zistiť sama. Myslím, že sme uspeli len vďaka obecnému úradu v Travniku, ktorý mal ako jediný skutočný záujem nájsť riešenie.“
Kamal predo mňa stavia čaj a pomaly si sadá na stoličku oproti mne. Pred pár dňami oslávil narodeniny. Ponúka nám kúsok čokolády a ja sa pýtam samej seba, ako to, že som si dátum jeho narodenín nevšimla v jeho papieroch na mojom stole. Ospravedlňuje sa za neporiadok a vysvetľuje, že hľadá niekoho, kto by mu pomohol s upratovaním, sám už nevládze. Aj napriek všetkému sa však na nič nesťažuje. „Veríte v Boha?“ zaskočí nás otázkou po chvíli ticha. Prikývnem. „Veriť treba.“ zakončí súhlasne.
Bol to môj posledný týždeň a v práci som mala už všetko uzatvorené, o pár dní som teda navštívila Kamala znovu. Najprv sa tváril neisto, nakoniec mi však v upratovaní prenechal líderstvo. Na konci dňa bolo hotové aj video s jeho príbehom a pri šálke kávy sme si ho všetci spoločne pozreli. Sused žartoval, že je z neho pravý profesionál a neprestajne sa divil, ako sme obe izby len za pár hodín dokázali zmeniť. Zmena je ťažko merateľná veličina. Lúčiac sa s Kamalom sme však vedeli, že ak nič iné, toto malo zmysel.
