Spomaľ, všetko má svoj čas
V BiH akoby čas plynul pomalšie. Veci majú iné priority na aké som zvyknutá a všetko trvá niekoľko násobne dlhšie ako by malo, ako vám niekto sľúbi, alebo ako očakávate. Najlepším príkladom je moje prihlásenie prechodného pobytu na účely dobrovoľníckej činnosti v BiH. Mojej organizácii trvalo len podanie žiadosti sedem mesiacov namiesto predpísaných troch. Našťastie to bolo každému úplne jedno, vrátane hraničnej polície. Paradoxom ostáva len to, že som sa ocitla v pozícii nelegálneho migranta v organizácii, ktorá poskytuje asistenciu práve nelegálnym migrantom. Ale nie preto, že pod lampou býva najväčšia tma, ale jednoducho preto, že v BiH je tma takmer úplne všade. Najlepším spôsobom ako sa z toho nezblázniť, je jednoducho sa tomu prispôsobiť. Koniec koncov každý z nás si niekedy želá spomaliť a odložiť všetko na zajtra. Ako hovorí jedno miestne príslovie: „Práca nie je zajac, neutečie.“
Nikam netreba chodiť načas
Koľko je akceptovateľné meškanie? Treba počítať aj s hodinou. Z práce sa však odchádza na minútu presne.
Veci vybavuj osobne
Môj obľúbený spôsob pracovnej komunikácie bol vždy email. Trvalo mi však pomerne dlho pochopiť, že v BiH tak takmer nič nevybavím. Na email vám totiž nikto neodpovie. A to ani vtedy ak ho pošlete päť krát (ako mi poradila bývalá dobrovoľníčka z Fínska). Z 30 emailov poslaných v rámci prieskumu organizácií zapojených do Európskej dobrovoľníckej služby sa mi vrátili dva. Z prieskumu teda nakoniec nebolo nič. SMS správy fungujú o niečo lepšie, ale najefektívnejšie je zavolať, alebo vybaviť všetko osobne. Celý koncept som pochopila, keď som sa snažila dohodnúť s miestnym klubom priestory na organizovanie Lindy hop workshopov. Chlapík, ktorého som kontaktovala cez Facebook mi odpísal, že sa určite budeme vedieť dohodnúť a mám sa mu ozvať o týždeň. Dal mi jeho email a telefón. O týždeň som teda poslala email. Žiadna odpoveď. Opäť som mu napísala na Facebook. Nič. O tri dni neskôr som mu teda zavolala. Reakcia bola: „Tie správy som videl a aj som sa čudoval prečo nevoláte....“
Nauč sa jazyk
Učiť sa nový jazyk je pre mňa ako získať novu identitu. A tú moju bosniacku mám zo všetkých najradšej. Moje najtemperamentnejšie alter ego. Navyše, ak ovládate miestny jazyk, všetko je zrazu jednoduchšie. Nové ubytovanie som si vďaka tomu našla v priebehu dvoch dní, stačilo to spomenúť v miestnom mäsiarstve. Inokedy je jazyk nevyhnutnosťou. Ak som v práci chcela dostať aj inú odpoveď ako: „It is complicated,“ so silným prízvukom a náznakom, že tým je otázka zodpovedaná, musela som sa začať pýtať po domácky. Jazyk totiž znamená informácie.
Sľuby ber s rezervou
Ach, tie prázdne sľuby. Doteraz nechápem, čo je presne za tým. Krátkodobá pamäť, prehnaná slušnosť kombinovaná s neschopnosťou povedať nie, nezvládnutý time-management alebo jednoducho vedomé klamstvo. V mnohých prípadoch asi z každého kúsok. Pravidlo sa však zdá byť, že čím lepšie to znie, tým mizivejšie šance, že niečo také sa aj stane. Na nikoho sa nedá spoľahnúť a s tým treba počítať. V určitom zmysle ma to však naučilo kreativite, ak chcete meniť veľké veci, potrebná je spolupráca. Ak žijete v BiH, naučíte sa metódy práce okresať a prispôsobiť natoľko, aby ste aspoň vy nadobudli klamlivý pocit progresu.
Pravidlá ber s rezervou
V BiH nefunguje takmer vôbec nič. Daytonská mierová zmluva vytvorila monštruózny štátny aparát, ktorý sa nedokáže takmer na ničom dohodnúť. Radový občan nie je pre nikoho podstatný. A tak si radový občan zvykol nerešpektovať pravidlá monštruózneho štátneho aparátu. Byrokracia je však tak prebujnená, že niekedy ani jej vlastné články nevedia, čo sa deje o úroveň vyššie, či nižšie. A možno aj preto to celé tak krásne nefunkčne funguje. Vždy mi prišlo zaujímavé, sledovať napríklad časté kontroly v mestskej hromadnej doprave. Ak máte lístok, kontrolór ho skontroluje, ak nemáte a nie ste ochotný zaplatiť pokutu, nič sa vám nestane. Vie to kontrolór a vie to aj čierny pasažier, tak sa jednoducho navzájom v tichosti rešpektujú.
Ľudia sa môžu občas zblázniť
A to poriadne! U niekoho to príde len tak zrazu, u niekoho to dozrieva postupne. Spolubývajúca tak dostala bitku v bare. Jej išlo o princíp, druhej strane o 20 KM. Rovnako to znamená, že keď vám váš domáci zahlási, že vaše morčaťa nie sú vaše, ale patria Matke Prírode a on kvôli vám trpí, lebo si zlomil zub na palacinke ktorú ste mu ponúkli, je čas sa presťahovať. Všetko to však treba vidieť aj v historickom a sociálno-ekonomickom kontexte. Vysoká nezamestnanosť a strata akejkoľvek perspektívy lepšej budúcnosti sa totiž ľahko stáva tikajúcou bombou v hlave hocikoho z nás. Jeden couchsurfer mi tu raz povedal, „BiH v teba zničí akékoľvek ambície, zblázniš sa ak si nenájdeš nejaké miesto úniku, preto cvičím jogu každý deň....“
Počúvaj srdcom
Keď však odbúrate tú stenu frustrácie systémom, ktorá sa z času na čas objaví, uvidíte nefalšovanú ľudskosť, ktorú sme sa odnaučili hľadať a vedieť oceniť. Pamätám si, ako nás starší pán obsluhoval v reštaurácii a potom ma o týždeň zdravil v električke. Ten večer, keď sme sa pridali k staršiemu páru na Iftar. Taxikára, ktorý si pamätal, že ma viezol dva mesiace dozadu (a mal pravdu). Autobusovú spoločnosť, v ktorej si lístok nemôžem rezervovať online, ale odkedy som tam bola prvý krát pamätajú si moje meno (chlapík si ma dokonca už pridal aj medzi priateľov na Facebooku). V malých obchodíkoch so suvenírmi vám radi ponúknu kávu a vyrozprávajú svoj príbeh, treba len chcieť počúvať. A nech mám akúkoľvek zlú náladu, stačí mi prejsť miestnym trhom a hneď sa cítim lepšie.
Stále neviem, čí môžem povedať, že som si zvykla na miestnu mentalitu. Každý deň sa však snažím pochopiť BiH a ľudí okolo seba o kúsok viac, nechcem to vzdávať, lebo aj keď nemajú veľa a ich život nie je ľahký, majú dušu, ku ktorej sa oplatí priblížiť.
