V dnešnej dobe sa najmä liberáli najviac oháňajú slobodou prejavu. Ak sú títo liberáli ešte aj neveriaci, tak častokrát majú pocit, že ich nikto v ničom nemôže “obmedzovať”. Lenže, má to jeden háčik. Sloboda bez hraníc, bez pravidiel vedie k záhube, k anarchii, k narúšaniu spoločenských systémov. Najlepšie to vidieť v najmenšom spoločenstve – v rodine. Áno, dať deťom slobodu, ale aj hranice a dbať na to, aby boli dodržiavané – inak sa vzťahy narušia a z detí vyrastú jedinci, ktorí nebudú mať úctu k nikomu a k ničomu.
Ak neveriaci používajú Božie meno nadarmo, tak to svedčí nielen o neúcte k Bohu (ktorého existenciu sa snažia prehliadať), ale je to aj o neúcte k veriacim ľuďom. Takže sloboda prejavu áno, ale aspoň z úcty k veriacim, sa ich aj druhé prikázanie týka.
Tak, ako zo spôsobu vzájomnej komunikácie rodičov a ich detí, môžeme vybadať ich vzájomný vzťah – úctu alebo neúctu, tak aj u veriacich ľudí môžeme z ich spôsobu vyjadrovania sa o Bohu vycítiť vzťah, ktorý k nemu prechovávajú – úctu alebo neúctu.
V knihe Exodus (20. kap.) je takéto znenie Božieho príkazu, kde si Boh “nárokuje” úctu:
“Nevyslovíš meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo, lebo Hospodin nenechá bez trestu toho, kto nadarmo vysloví meno Hospodina, svojho Boha!”
Okrem formulácie “nevyslovíš” sa častejšie používa výraz “nevezmeš”, ktorý je širšieho významu.
Kde sa teda najčastejšie dopúšťame zneuctenia Božieho mena?
Ak sa v mene Boha koná nejaké zlo – vojny, popravy, trýznenie, ...
Ak sa rúhame, teda ak voči Bohu vyslovujeme, či už nahlas alebo v mysli, urážlivé, potupujúce, znevažujúce slová. Rúhanie voči Bohu je aj vtedy, ak tieto naše zlé myšlienky/slová smerujeme voči Svätej Cirkvi, veciam svätým alebo veciam posväteným. Toto sa asi ťažko číta, ale zamyslime sa spolu. Nie Cirkev je zlá, ak sa v nej dejú zlé veci, ale ľudia, ktorí do nej patria sú hriešni. Správne teda je kritizovať konkrétne osoby a od nich žiadať nápravu, prípadne voči nim vyvodiť spravodlivý a primeraný trest – cirkevný a aj svetský.
Preklínanie je tiež veľmi ťažkou urážkou mena Božieho.
Ak v mene Božom falošne prorokujeme, vykladáme Písmo, jazyky, ....
Každá prísaha je volaním Boha za svedka, že hovoríme pravdu – prisahať máme iba vo veľmi vážnych veciach (napr. sobáš). Prísaha na maličkosti/zbytočnosti alebo dokonca krivá prísaha je porušením Desatora.
Je veľmi zarážajúce, ako znevažovanie Božieho mena rezonuje v našom hovorovom slovníku. Božie meno používame ako citoslovce – neviem, či si to neveriaci uvedomujú, že vyslovujú meno niekoho, koho existenciu popierajú a veriaci zas zneucťujú meno toho, ku komu sa utiekajú a koho majestát oslavujú, resp. by mali.
“Ježžííííššš, Máááária, Jozef” – áno, je to smutné, ale obmenu tohoto zvolania počujeme v televízii, v rozhlase, v bežných rozhovoroch, snáď všade – ale meno “Ježiš” je nad všetky iné mená, nie je na to, aby sa zneucťovalo a používalo ako citoslovce alebo dokonca ako vulgarizmus. V mene “Ježiš” exorcisti zbavujú prekliatí a posadnutosti osoby, ktoré nik nevie inak oslobodiť – pomáha iba modlitba a zvolanie predpísanej formuly, kde voláme Ježiša – teda to nie je obyčajné “meno”, ktoré zvoláme, keď sa nám rozleje voda na zem, alebo sa popálime.
Blížia sa Vianoce a zrazu začujeme zo všetkých strán reklamné slogany, kde “Ježiško” je akousi fiktívnou postavičkou – figúrkou v spoločnosti santa Klausa a deda Mráza – znie to možno prehnane, ale v zaobchádzaní s Božím menom by sme mali byť vždy opatrní. Židia toto meno písané “JHVH” čítali ako “Adonai” (Pán / Hospodin). Akú úctu k tomuto menu máme my dnes?
Ježiš sa modlí nasledovne: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta.“ (Ján 17,6 – tzv. Veľkňazská modlitba). A v “našej” modlitbe “Otčenáš”, ktorú nás On naučil, je práve odpoveď na to, aké meno nám vlastne Ježiš vyjavil - “Otec” - takto si starozákonný ľud neopovážil osloviť svojho Boha – dnes sa nám to javí ako samozrejmosť – je to teda znak toho, že vzťah s Bohom je veľmi blzky. Ďalej v tejto modlitbe modlitieb nasleduje “posväť sa meno Tvoje” - takže, naplňme spoločne našu každodennú modlitbu činmi. Posväcujme Božie meno v každodennom živote.
Svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom píše, že naše telá sú chrámom Ducha Svätého. Evanielista Matúš píše o tom, čo Ježiš povedal:
“Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst, ale čo vychádza z úst, to poškvrňuje človeka.” (Mt 15,11)
Ak si toto uvedomíme, tak potom je jasné, že aj vulgarizmy a všetky možné aj nemožné hrubé slová a nadávky, ktoré človek zo seba “púšťa” von sú ďalšou úrážkou nielen “poslucháčov” (ako prejav neúcty voči nim), ale aj samotného Boha, na ktorého obraz sme stvorení.
Naša spoločnosť je priam presiaknutá všadeprítomnými vulgarizmami, pričom televízia, rozhlas, tlač, divadlo, školy, športoviská ... nie sú výnimkou. Tí čo majú tento národ kultivovať a zušľachťovať ho, vedú ho do morálnej záhuby, ktorá vyvoláva aj úpadok celospoločenský – rozumej kultúrny, citový, finančný, vzťahový...
Nezriadenosť v reči nie je hrdinstvo, ale je prejavom slabosti, hrubosti a neúcty voči sebe, ale aj voči ostatným, pri ktorých sa takto vyjadrujeme. Je namieste, ak sa dotknuté osoby voči hrubému vyjadrovaniu ohradia.
Viete ako sa varí žaba ? Postupne. Ak by ste ju hodili do horúcej vody, tak odtiaľ vyskočí :-)
Podobne je to aj s ľudským charakterom. Výborne to vystihuje nasledovná myšlienka:
“Dávajte si pozor na svoje myšlienky, lebo oni sa stanú Vašimi slovami. Dávajte si pozor na svoje slová, lebo oni sa stanú Vašimi skutkami. Dávajte si pozor na Svoje skutky, lebo oni sa stanú vaším charakterom. Dávajte si pozor na svoj charakter, lebo on sa stane Vaším osudom. (Konfucius)”
Prajem všetkým radosť z oslavy Narodenia Ježiša Krista prežitú v pokoji v kruhu rodiny a priateľov. Taktiež Vás povzbudzujem k úcte voči Bohu, sebe aj ostatným.
Martin Šiška
