Pred Nežnou revolúciou prakticky existovala iba jedna strana – komunistická. Po prvých slobodných voľbách sa do parlamentu dostalo viacero úplne nových politických strán a hnutí. V prvom nadšení zo slobody niektorí duchaplní jedinci „nestratili“ hlavu a chytili sa príležitosti – začali rozkrádačky štátneho majetku v plnom prúde. Pri moci sa striedali rôzne živly, volili sme menšie zlo. Postupne vládnuce garnitúry vycicali zo štátu čo sa dalo. Za Mečiara to boli hodnoty nadobudnuté v minulosti, za Dzurindu hodnoty zo súčasnosti a za Fica hodnoty z budúcnosti (vo forme budúcich splátok). Samozrejme, je to len približné delenie.
Za socializmu členstvo v strane zabezpečovalo straníkovi dobré postavenie v práci, prístup k vzdelaniu, možnosť vybaviť takmer čokoľvek cez stranícke štruktúry. Nepripomína Vám to však aj dnešný stav spoločnosti a dnešné fungovanie väčšiny politických strán? Akurát, namiesto jednej strany, tu máme hneď niekoľko strán – každému podľa chuti. Rádový člen zaplatí členské, zúčastňuje sa na schôdzach, plenárnych zasadnutiach...
Takto sa dostane do styku s vplyvnými ľuďmi zo svojho okolia, ktorí mu sú ochotní „nezištne“ pomôcť s „čímkoľvek“. Prečo ? Lebo majú styky. Predsa predseda miestneho združenia danej strany pozná ľudí, ktorých daná strana dosadila na ten - ktorý úrad, školu, políciu, súd...
Ak dotyčný člen strany využije „nezištnej“ bratskej pomoci, tak sa stáva vazalom. Určite sa cíti dobre vo vplyvnej spoločnosti, ktorá má moc – však mu pomohli. Neskôr on pomôže zas strane – najlepšie finančne – podľa miery záväzkov.
Tento systém bratskej súdržnosti funguje snáď v každej politickej strane, pričom platí priama úmera medzi výškou postavenia a mierou možnej „vzájomnej hospodárskej pomoci“.
Vrcholné vedenie strany robí tú najvyššiu politiku – a väčšinou (ako sme svedkami) aj najšpinavšiu.
Je otázne, čo vlastne robia miestne združenia a spolky jednotlivých strán okrem agendy, ktorá vyplýva z ich existencie. Osobne si myslím, že celá činnosť strany spočíva v zabezpečovaní peňazí pre svoj chod – t.j. nerobí žiadnu činnosť, z ktorej by nemala skôr či neskôr peňažný zisk. Pred voľbami sú všetci v pohotovosti – varia guláše, usporadúvajú besedy, športové dni – všetci sú takí prístupní, milí, vedia o všetkých problémoch aj tých najjednoduchších ľudí …
Po voľbách sa režim mení, skľudňuje a robí sa príprava na ďaľšie voľby. Stranícke pobočky však potrebujú z niečoho žiť – ľudia, budovy, autá – to všetko predsa niečo stojí a určite nie málo. Nikto určite neverí, že na to stačia členské poplatky. Ale je tu ešte príjem zo štátu podľa výsledkov volieb. Štát (teda všetci – nestraníci a aj prislušníci iných strán a hnutí) vlastne priamo finančne podporujú túto stranícku mašinériu, ktorá zabezpečuje nadradenosť svojim členom. Ďalšie – a asi najvýraznešie finančné podporovanie sa stranám dostáva od „akože sponzorov“, ktorí čírou náhodou vyhrali v lotérii niekoľkokrát za sebou prvú cenu. Tou prvou cenou sú predražené štátne zákazky, o ktorých úplnou náhodou rozhodlo alebo rozhodne príslušná strana.
„Geniálne“ fungujúci systém, v ktorom sú takmer všetci spokojní. Takže po 20-ich rokoch slobody tu máme namiesto jednohlavej hneď niekoľkohlavú chobotnicu (rozumej strana = hlava), ktorá je čím ďalej tým pažravejšia, ale aj mocnejšia. Čím viac ju kŕmime, tým je hladnejšia a rozrastenejšia. Okrem zmeny zvonka (protesty, štrajky, voľby,...), je tu určitá – aj keď malá – možnosť zmeny zvnútra. A tu smerujem moju úvahu.
Ak si členom strany/hnutia a máš aspoň štipku svedomia a nezakalený zrak, tak vystúp zo strany, ktorá je súčasťou chobotnice – mafie. Strana, ktorá stratí svoju členskú základňu sa skôr rozpadne a prestane parazitovať na slušných luďoch.
Martin Šiška
