Boh – ako dokonalý znalec vzťahov, nám dáva v každom bode Desatora návod, ktorý je hodný nasledovania. Vo Svätom písme nájdeme viacero krásnych charakteristík vzťahu k rodičom.
„Kto si ctí matku, (počína) si tak, ako keby si zhromažďoval poklady. Kto si ctí otca, nájde radosť na synoch a bude vždy vyslyšaný, keď sa bude modliť. Kto si ctí otca, bude dlho žiť, kto poslúcha otca, občerstvuje matku. Kto sa bojí Pána, ctí si rodičov a bude slúžiť svojim rodičom ako svojim pánom. Skutkom i slovom a so všetkou trpezlivosťou si cti svojho otca, aby zostúpilo na teba požehnanie od neho a aby ti jeho požehnanie ostalo naveky.“ (Sir 3,5-10)
Ak by sme sa ohliadli pár desaťročí do minulosti, tak by sme našli v našich rodinách veľkú úctu voči rodičom, ktorá bola v niektorých krajoch umocňovaná aj vykaním pri komunikácii. Obávam sa však, že táto úcta k rodičom bola často vymáhaná autoritatívne a vzťahom chýbala bezprostrednosť a priateľstvo. Rodičia by mali byť totiž so svojimi deťmi najlepšími priateľmi. Napriek možno odmeraným vzťahom, úcta k rodičom bola alfou a omegou v rodinách.
Ak sa pozrieme na rodinu dnešných čias, tak môžeme byť v rozpakoch. Nájdeme rodiny, kde rodičia s deťmi majú medzi sebou úžasné a úprimné vzťahy, kde sa vzájomne neváhajú zdôveriť. Radosti aj starosti sú prežívané spoločne a v každom vekovom období detí sa táto rodina teší z lásky a jednoty, ktorú spolu prežívajú.
Žiaľ, častejšie sme však v rodinách svedkami pravého opaku – pohŕdania rodičmi, domov je chápaný len na zabezpečenie materiálnych potrieb. Určite by mnohí z Vás vedeli vymenovať celé spektrum bolestného správania sa voči rodičom a súrodencom. Nechcem však iba stroho vymenúvať pozorované správanie sa detí voči rodičom. Chcem skôr poukázať na to, že Boh nás cielene volá k úcte voči otcovi a matke. Z tohto vzťahu totiž vychádza aj naša prvá skúsenosť a postoj voči samotnému Bohu. Sväté písmo veľmi trefne pomenúva to, čo spôsobuje náš dobrý alebo zlý vzťah voči rodičom.
Možno si poviete: „Keby, ale Pán Boh vedel..., tak by sa nečudoval a nechcel by to odo mňa.“. Ale On nepozná žiadne „ale“. Príbehy mnohých svätcov, ale aj celkom obyčajných ľudí nám dokazujú, že Bohu nie je nič nemožné.
Vzťah voči rodičom je ťažší asi aj kvôli tomu, že len ťažko môžeme zmeniť ich správanie, povahu, reakcie…, nemôžeme ich jednoducho prevychovať – aj keď by sa nám to niekedy „hodilo“. Možno je to veľká výzva pre nás, aby sme aj napriek ťažkostiam našli nekonfliktný spôsob komunikácie. Možno nás bude „páliť“ jazyk, ale neuvážené slová by nás „pálili“ oveľa viac.
Rodičov možno nezmeníme, ale uvažovali ste už nad tým, či vediete správne svoje (prípadne Vám blízke) deti k slobodnej úcte voči autorite – osobitne voči rodičovskej? Je to ďalší rozmer štvrtého prikázania Dekalógu. Viesť tých najmenších v láske k trpezlivosti a rešpektu (nie „slepému“) voči autorite. Nie k strachu, ale k rešpektu. Veď najväčšou radosťou rodičov je, ak ich deti majú v úcte a vzájomne sa rešpektujú.
Vo vzťahu má byť sloboda, nie strach. Z detí budú raz naše dospelé deti, keď už na nijakú prevýchovu nebude možnosť. Lásku, ktorú zasejeme, budeme žať plným priehrštím. Radosť a pokoj budú tak veľkým Božím požehnaním, ktorému sa môžeme tešiť s celou rodinou – presne podľa sľubov v Písme. Ak však zasejeme strach, vyhrážky, neustálu hrozbu trestu..., ťažko môžeme očakávať, že „z kúkoľa zíde pšenica“. Azda aj preto je dnes svet plný neúcty voči autorite, keď chýba prvoradá úcta voči Bohu a voči rodičom. Božena Němcová by nám to zhrnula týmito slovami: „Láska sa nevyprosí ani nevyhrozí.“
Myslím si, že výzva k úcte k rodičom v Božom návode na šťastný a plnohodnotný život je dnes veľmi aktuálna. Je našou povinnosťou napĺňať ju vlastným životom a vštepovať ju našim deťom. Ako? Pre deti je najlepším príkladom vzájomná úcta a láska, ktorú k sebe prechovávajú ich rodičia voči sebe.
Trojjediný Boh chce aj našu jednotu. Preto nám dal rodinu, kde ju môžeme naplno prežívať – fyzicky, duchovne a duševne.
Prajem Vám veľa trpezlivosti nielen s deťmi, ale aj s rodičmi.
Martin Šiška
