Nesťažujem si, mám sa celkom fajn, koniec koncov sám som si vybral. Ale aj tak, toto nie je domov, je to len pracovný láger, aj keď dobrovoľný. A srdca bôľ za domovom je najviac cítiť práve na Vianoce, Nový rok a v mojom prípade, počas celej zimy. Ja som ju totiž už od malička vždy celú trávil na snehu a na lyžiach. Bez poriadneho mrazu a závejov po pás to nebolo ono. Neverili by ste, ako mi to tu chýba. Na Slovensku sa teraz Perinbaba poriadne „vyřádila“ a tu v Írsku nie je ani vločka. V Dubline nám snežilo iba raz, v novembri asi päť minút a vločky na zemi zostali len chvíľu, zatiaľ čo Íri v panike už vydávali celonárodný „blizzard warning“:).
Moja rodina mi z domu hlásila, že k chate sa museli prekopávať viac ako hodinu a deti tam skákali šípky do závejov. Bývalí kolegovia si brali na celé sviatky dovolenku a vyrážali do hôr na chaty lyžovať alebo bežkovať. Jednoducho si užiť zimu. Na Silvestra sa zase ozvali kamaráti z chatovice v úplnej zostave a v značne povznesenej nálade. Priali nám šťastný nový rok a pýtali sa ako si to užívame. My že skvele.....že na prvom poschodí odhrabávame od okien sneh:D. Ešte aj v tej Bratislave mali fujavicu .... to nie je fér:).
Pokorne priznávam bol som rozmaznaný a nevážil som si, čo som mal. Prečo som len nadával na sneh v topánkach, keď som ráno dupal do roboty? Kde sú tie staré dobré omrznuté ruky, nohy alebo nos. Ako som len šomral na chatoviciach na latríne pri -20 stupňoch. A minule na lyžovačke, keď bola fujavica …zaliezol som do chaty na rum s čajom…. Mea culpa, mea maxima culpa. Teraz si v rámci pokánia občas pozriem na internete snehové správy a online video z lyžiarskych stredísk. Viete čo by som dal za lopatu a závej snehu na odhrabávanie? Mnohí sa pri týchto slovách v duchu určite pousmejete a poviete: „Však len príď ku nám, hneď ťa chuť prejde.:)“.
Myslím si, že so snehom by sa tu dal december a január prežiť podstatne lepšie. V Dubline sa táto zima ani nedá nazvať zimou. Je to len veľmi nepodarená a sychravá jeseň, bez prísľubu snehových vločiek, samá tma, vlhkosť a vietor. Už sa vôbec nečudujem prečo Íri tak strašne pijú :) – to počasie lezie na mozog. Moju frustráciu s miestnym prostredím asi zvyšuje aj fakt, že žijem uprostred mesta v betónovej džungli a s minimom zelene. Verím, že niekde na “country side“ alebo pri mori môže byť zima v Írsku o čosi znesiteľnejšia.
Ani tie Vianoce neboli tie pravé orechové – pomaly začínam byť alergický na Santa Clausa;). Skoro všetci Íri sa na Štedrý večer ožrali pod obraz boží a namiesto jemnej „Tichej noci“ sme z vonku počúvali divokú „Whiskey in the Jar“. Asi preto na hlavnej omši na Božie narodenie bol prázdny kostol – dospávali. Hneď v utorok po Vianociach som išiel do roboty. Samému sa mi nechcelo sedieť doma - všetci spolubývajúci museli ísť pracovať, tak som šiel aj ja. U nás v budove nebola ani noha, len môj monitor svietil do tmy a SBSkári sa ma pýtali, že čo tu vôbec robím.
Ja však na tom nie som až tak zle, poznám aj ľudí, ktorí na sviatky pracovali. Napríklad moja priateľka, ktorá pracuje v obchodnom dome, na Štedrý deň končila o šiestej večer a na Silvestra dokonca o siedmej. Nasledoval deň alebo dva unaveného voľna a potom hybaj naspäť do roboty, sledovať davy šialených ľudí ako sa bijú o veci vo výpredajoch.
Ale hlavu hore, bude lepšie:) - už je po Silvestri a ideme do svetla. Aj tie Vianoce sme sa snažili urobiť najlepšie, ako sa dalo. Stále máme pekný a hlavne živý stromček, na Štedrú večeru bol kapor, kapustnica aj s hríbmi a skvelý zemiakový šalát, ten sa mi skutočne vydaril:). Na počítači sme si pozreli Perinbabu a aj S tebou mě baví svět, popritom sme popíjali Fernet Citrus s kolou alebo domovinu a zajedali ich domácimi koláčmi, ktoré sa tu záhadne zjavili od spolubývajúcich:). Ja som si dokonca mohol dožičiť aj moje tradičné uletené vianočné raňajky: chren, šunka, vajíčko a vianočka (najlepšie s kolou) :D. Na Silvestra sme si pre zmenu vegetili do tretej rána a pripíjali si na Nový rok pre každé časové pásmo, ktoré sme stihli:).
Nakoniec to nebolo zlé, človek si iba potrebuje občas pošomrať, pravda? Patetické slová, že jeden si uvedomí čo mal, až keď to nemá, sa tu menia na tvrdú realitu. Aj keď ide len o takú somarinu ako je sneh. Ale všetko sa dá zvládnuť keď sa chce, veď nebudeme tu večne a raz sa vrátime domov.
