St. Patrick’s Day – Chlastačka v zelenom

Takto naobliekaní sme sa vybrali na O'Conell street pozrieť si sprievod. 

Svätý Patrik je patrónom Írska a podobne ako naši Cyril a Metod, aj on priniesol do Írska kresťanstvo, písmo a vzdelanosť. Tridsať rokov putoval po celom ostrove, zakladal kláštory, školy a obracal celú krajinu na kresťanskú vieru. Dosiahol, že Írsko sa tak na čas stalo centrom vzdelanosti a kultúry pre celé Britské ostrovy v dobách, keď Angličania ešte nevedeli poriadne čítať.

Deň svätého Patrika je v súčasnosti oslavovaný po celom svete v deň výročia svätcovej smrti. Vôbec sa netreba čudovať, že tento sviatok je tak rozšírený. Množstvo Írov sa počas storočia chudoby a hladu rozpŕchlo do celého sveta a v súčasnosti sa počet ich priamych potomkov odhaduje na dvadsať miliónov. Takže 17. marca môžete stretnúť oslavujúcich ľudí v zelenom a s Guinness-om v ruke od Chicaga a New Yorku, cez Londýn, až po Sydney. Samozrejme, o Dubline ani nehovorím. Popritom sa zvyšuje aj počet cudzincov, ktorí tento sviatok uznávajú a slávia. Príčina je veľmi jednoduchá: tento deň je skvelá príležitosť na poriadny craic, čiže dať si do palice a „trocha si povyraziť“, v čom sú Íri skutočnými majstrami. Kedysi kresťanský sviatok sa tak dnes zmenil na obyčajnú príležitosť kvalitne sa opiť.

Minuloročný Paddy’s Day, ako ho Íri zvyknú volať, bol výnimočný, lebo padol na piatok - to znamená, mohlo sa piť až do druhého dňa a len málokto musel ráno vstávať do roboty :). Z toho dôvodu bolo mesto na ďalší deň (dámy mi odpustia) ovracané a očúrané viac, ako zvykne byť v bežnú sobotu a hoci upratovacie čaty pracovali ráno na plno, výsledok bol viac ako rozpačitý. Viete, aj oni sú len ľudia a ono sa to upratuje veľmi ťažko, keď vám v hlave trpaslíci dolujú rudu:). Celkovo sa v ten víkend potulovalo po uliciach značné množstvo poriadne natrúbených ľudí. Dôvodom bolo, že domácim v pití sekundovalo 150 tisíc miestnych Poliakov a kto pozná našich severných susedov, vie, o čom hovorím.

Ale nebolo to všetko len o alkohole - už od stredy prebiehali po celom Dubline rôzne sprievodné kultúrne akcie. Bolo toho všehochuť: umelecké trhy, koncerty, akrobati a klauni, hľadanie pokladu, či kolotoče. My sme sa boli pozrieť na portugalských „lietajúcich“ akrobatov, ktorí mali otváracie vystúpenie osláv neďaleko nášho bytu. Pohľad na nich, keď sa vznášali vo výške zavesení na kovovom glóbuse nad hlavami ľudí, skutočne bral dych. Najmä keď nedomysleli jednu vec a to, že celý čas pršalo a železná konštrukcia bola veľmi šmykľavá. Každú chvíľu som čakal, kedy niekto zahučí dole a predovšetkým tento napínavý prvok vystúpenia mi vynahradil skutočnosť, že mi napršalo do očí a za golier a že som skrehol ako sýkorka. Chvalabohu všetci Portugalci boli istení, nikomu sa nič nestalo, iba ja som si skoro uhnal zápal pľúc.

Zlatým klincom celého festivalu bol samozrejme piatkový slávnostný sprievod. Začínal sa o 12.00, prechádzal centrom Dublinu a aj napriek ukrutnej zime sa prišlo pozrieť množstvo ľudí. V dave ste mohli počuť väčšinu európskych jazykov, predovšetkým poľštinu (ako ináč, však?:)), ale aj portugalčinu, španielčinu a francúzštinu. Podľa oblečenia a akcentu som zaregistroval aj niekoľko Američanov a Angličanov. St. Partick‘s Day v Dubline je už celosvetová záležitosť.

V ten deň sa nám do zimy, čo bola vonku, strašne nechcelo. Aj preto sme na O'Conell street dorazili neskoro a neušlo sa nám poriadne miesto. Napriek tomu, že sme sprievod zhliadli len ponad hlavy ľudí pred nami, stál za to. Trval cez hodinu, podieľali sa na ňom všetky časti Írska a svojím umením reprezentovali svoj kraj. Bolo to skutočne pútavé, aj keď musím priznať, že írsky vkus a ich predstavu o umení priveľmi nechápem a ani nezdieľam. V sprievode ste mohli vidieť rôzne alegorické vozy s bizarnými nadstavbami, okolo ktorých pobiehali hyper-nadšené Írčatá v ešte bizarnejších kostýmoch. Celé mi to čímsi pripomínalo naše prvomájové sprievody, kde akurát chýbali kosák a kladivo a namiesto červenej bola všade zelená. A to nadšenie malých zmrznutých detí bolo skutočné a nie predstierané:). V sprievode ste mohli vidieť niekoľko pochodových kapiel z USA a samozrejme nemohla chýbať obligátna skupina chlapov v kiltoch s gajdami (moja srdcová záležitosť :)) a párik írskych vlkodavov. Čo som si však najviac zapamätal zo sprievodu, boli polonahé brazílske tanečnice samby. Neviem ako sa tam dostali, ale úprimne som ich ľutoval, pretože na prvý pohľad nebolo jasné či sa triasli v rytme samby od zimy, alebo len z jednoduchej potreby sa zahriať:).

Celkove sa minuloročný a pre nás prvý, St. Patrick’s Day vydaril a páčil sa nám, teda až na tú zimu, kvôli ktorej nám ani Guinness nechutil :). Som úprimne zvedavý, ako to dopadne tohto roku. Príďte sa pozrieť.;)