Krásny život na tri šluky, alebo v Holandsku je pekne

Keď som sa objavil na hlavnej stanici v Amsterdame, na prvý pohľad som mal pocit, že krajina, ktorú som si vybral ako „letnú dovolenku“ sa ani veľmi nebude líšiť od zbytku toho, čo nazývame západná Európa. No potom mi padol pohľad na obrovitánsku železnú konštrukciu. Až po chvíľke skúmania som prišiel na to, že vlastne o žiadnu železnú konštrukciu nejde. Poplietlo ma jedinečné množstvo bicyklov natesnaných vedľa seba na trojpodlažnom parkovisku. Neviem, nevidel som toho vo svete ešte veľa, ale trúfol by som si povedať, že ide o unikát. Vedel som, že títo ľudia sú národ cyklistov, ale nikto mi nikdy nepovedal, že tu bude pomaly viac bicyklov ako Holanďanov. Trvalo mi pár dní kým som si zvykol na to, že chodník a cesta pre bicykle nie je celkom to isté. Hold, v Bratislave to beztak veľmi nerozlišujete a uhnete sa akurát vtedy, keď vám ide reťaz zachytiť nohavice. Po týždni som tieto trasy bral už ako normálne cesty, pozrel vždy vľavo, vpravo, až potom prešiel. Sila zvyku. Majú to veru pekne zariadené – ráno sa nemusíte trepať cez preplnené mesto do práce autom v päťkilometrových zápchach, nepotrebujete toľko miesta na parkovanie a ešte kopec iných výhod. Má to iba zopár malinkých háčikov – problém nastáva vtedy, ak už nie ste schopný nájisť normálny chodník pre peších, pretože skrátka nikto žiaden nepostavil, alebo, chodník pre peších existuje, ale porast vegetácie na ňom dáva znať, že bol naposledy udržiavaný ešte za čias Viliama Oranžského... Druhý „civilizovaný“ vynález, ktorý doteraz nedokážem pochopiť je, že všetky tieto cestičky sú postavené výhradne pri vozovke, ba dokonca diaľnici. Ak si Holanďania toľko zakladajú na tom, že žijú zdravo (a verte mi, povedal mi to skoro každý, s ktorým som sa rozprával), prečo si to celé nepostavia niekde po parkoch, ktorých majú v krajine pomaly viac ako vody? Možno to bude spočívať v tom, že všetko v Holandsku je akosi cestomilné. Napríklad kravy, kone a ovce, ktoré môžete vidieť exkluzívne a prakticky len z okna svojho auta...

Ako som naznačil v nadpise – Holandsko je skutočne malebná krajina. Jedným z dôvodov je bezpochyby ten, že do čohokoľvek sa pustia, majú to architektonicky do detailu prepracované. Tak sa napríklad stane, že v Amsterdame a prakticky v celom Holandsku neuvidíte žiadnu výškovú budovu – poctivo sa zachováva pôvodný ráz mesta a dediny. A ak sa niekomu náhodou nepáči – prosím, môžete si na každom rohu prifarbiť realitu „trocha do zelena“. Jedinou výnimkou je snáď Rotterdam, moderné mesto s najväčším prístavom na svete. Oni totiž majú na to patent: Nakoľko je stavebná pôda v krajine až neprístupne drahá, podstatne lacnejšie vás vyjde kúpiť si hotový dom, ako si postaviť vlastný. A, samozrejme, nad tým, ako bude hotový dom vyzerať, veľmi bedlivo dumá istá neznáma entita, ktorá všetko, čo je len trocha iné, hádže do koša ešte v projektovej podobe. A tak sa vám ľahko stane, že narazíte na dedinu, kde sú všetky domy úplne rovnaké. Do bodky. Snáď sa líšia iba v mene na zvončeku. Hmm, v istom slova zmysle by sa dalo povedať – „originálne“... To však nie je všetko, čo je na tejto skutočnosti zábavné. Tak, ako vám väčšina Slovákov povie, že má „zmysel“ pre alkohol, od väčšiny Holanďanov sa zasa dozviete, že milujú efektivitu. Tak možno to bude ten dôvod, prečo je omnoho jednoduchšie vysúšať poldre, ako stavať výškové budovy. Nakoniec – ako najzaľudnenejšia krajina v Európe možno idú po rekorde! Kto vie... Rozhodne však v Holandsku nájdete „efektívnych“ vecí neskonalé množstvo. Tak napríklad ich dreváky, ktoré sa nosia všelijako, len nie pohodlne. Možno je však práve v nich ukryté tajomstvo prežitia Holanďanov – ak ich krajinu raz zaplaví, čo sa medzi nami môže veľmi jednoducho aj stať, budú ich stále držať na hladine... Holanďania nie sú však efektívni iba na domácej pôde, dokonca aj v medzinárodnom merítku vykazujú pozoruhodné výsledky: hádam ani nemusím spomínať minimálnu sumu, za ktorú predali New Amsterdam súčasným Spojeným štátom.

Nebudem však iba negatívny. Zopár vecí ma skutočne nadchlo. Napríklad grachty (vodné kanály), ktoré v mnohých prípadoch nahrádzajú ploty. Nakoľko je Holandsko skutočne zastavaná krajina, zostáva im už iba zopár pôvodných lesov, ktoré si strážia ako oko v hlave. Na Slovensku by sme ich jednoducho obohnali plotom, v Holandsku okolo nich vykopú kanál. Zatiaľ, čo sa akýkoľvek plot dá prestrihnúť alebo preliezť, nechcem vidieť toho človeka, čo by sa dobrovoľne šupol do podivuhodnej zelenkavej tekutiny... Rovnako polia s kukuricou, ktoré sú na Slovensku vyhľadávanými destináciami rôznych podivuhodných indivíduí. V Holandsku sú obohnané neprekonateľnou žihľavou a černičím, ktoré majú podľa mňa šľachtené nie za účelom najväčších plodov, ale najväčších ostňov. Hmm, a teraz sa asi pýtate, odkiaľ toto viem... No..., ehm, to vám bolo tak...

Zaujímavá je ale aj iná vlastnosť Holanďanov: záujem. Raz som si tak vykračoval po ceste pri lese a musel som si odskočiť. Zhodil som zo seba batoh do trávy a zbehol kúsok do jarku. Keď som vychádzal naspäť hore, stálo tam pristavené auto a vodič sa ma pýtal, či je všetko v poriadku. Ťažko povedať, aké scenáre sa mu vtedy hnali hlavou, každopádne ma zaskočil a som si skoro istý, že niečo podobné by sa na Slovensku nebolo stalo. Niekedy sú však túto vlastnosť schopní dohnať až do extrému: Keď budete niekedy v Holandsku križovať vlakovú trať nie práve na prechode, dávajte si dobrý pozor. Zvyknú tam zastavovať vlaky a následne sa vás rušňovodiči pýtajú, či niečo nepotrebujete.... A to vám u nás nezastane ani auto na prechode... Túto kapitolu zakončím snáď len ilustráciou, ktorá hovorí úplne za všetky – hral som na gitare na ulici. Inak, jedna z mojich obľúbených činností aj v Bratislave. Chvíľu sa okolo mňa obšmietal jeden bezdomovec a občas sme si vymenili pohľad, z ktorého som mal pocit, že mu zrejme kradnem revír. Každopádne, keď som usúdil, že už je najvyšší čas ísť, sa pri mne zastavil, sklonil sa a dal mi do púzdra tridsať centov so slovami, že viac sa mu nepodarilo zohnať. Bez komentára...

Po návrate domov som bol nakoniec celkom rád, že medzi Holandskom a Slovenskom je predsa len nejakých tých tisíc kilometrov medzera, pretože si nedokážem predstaviť, ako by sme sa tu vysporiadali s niektorými „vynálezmi“. Táto otázka sa mi v poslednej dobe vynára vždy, keď počujem hlasy volajúce po legalizovaní všeličoho možného, po kráčaní v stopách západných susedov, po braní si príkladu. A tak premýšľam, či je tých tisíc kilometrov naozaj iba vzdialenosť dvoch hraníc, alebo časový údaj...