Za najznámejšie podzemné priestory v Bratislave by sa určite dali označiť protiatómové kryty, ktoré boli tak hojne budované v šestediatych rokoch ako súčasť bytovej výstavby. Na celom Slovensku je približne 1800 krytov. Keby sme k nim pripočítali aj všetky ručne vystavané ochranné obydlia, dokázalo by sa do nich schovať v prípade nebezpečia až osem miliónov ľudí. Našťastie, tieto priestory sme nikdy nemuseli prakticky využiť. Naďalej však ostávajú pod drobnohľadom civilnej obrany a väčšinu z krytov poznáme dnes už iba ako diskotéky kdesi pod mestom. Za ťažkými dverami zábavných podnikov sa však ukrývajú dobre udržiavané priestory s vlastným vetraním, protichemickým a protijadrovým vybavením a sparťanskou zásobou na krízové prežitie. Aj napriek zdanlivej monštróznosti tejto podzemnej výstavby sa jej však ani zďaleka nepodarilo predčiť bludisko, ktoré sa pod Bratislavou tvorilo v minulosti po celé stáročia.
História pochovaná v kameni
Vstupy do skutočného Bratislavského podzemia sa ani zďaleka nedajú objaviť tak ľahko, ako spomínané kryty. Zväčša sú ukryté v starých pivniciach, častokrát dokonca viacnásobne zamurované. Niekedy sa maskujú za obyčajnú prepadlinu, na ktorej dne je kanálová mreža. Jeden vchod je však stále prístupný, i keď ho stráži ťažký kovový zámok. Slúži ako vstupná brána do tzv. Polugyaiových skladov, ktoré sa tiahnu popod celú kalváriu až k hlavnej stanici. Dnes sa z nich využíva ako vínny sklad iba krátky úsek pri vstupe, ďalej sú chodby len veľmi ťažko priechodné, miestami dokonca celkom zasypané. Ak však človek vie v nekonečnej spleti podzemných križovatiek správne odbočiť, dostane sa až do priestorov osady svätého Vavrinca, z ktorej sa dnes zachovala už známejšia Jakubova kaplnka.
Malé presklenené priestranstvo pred Starou tržnicou už ani náhodou nenasvedčuje, že tu kedysi bývali známe trhy a že opodiaľ dnešného Manderláku stál Kostol svätého Vavrinca, ktorý veľkosťou konkuroval Dómu sv. Martina. Už okolo roku 1100 stála na tomto mieste rotunda, ibaže takmer o štyri metre nižšie. Terén v dnešnom srdci Bratislavy bol najnižšou časťou mesta a ani Dunaj nevyzeral, ako ho dnes poznáme. Jeho brehy tvorilo niekoľko ostrovov, najväčší z nich bol Grössling, tiahol sa až po dnešné Mlynské Nivy. Po ňom dostala meno ulica a ani Dunajská ulica nie je Dunajskou náhodou. Brehy rieky práve v týchto miestach spevňovali už v štrnástom storočí. A boli tu aj mestské hradby. Ak zájdete za Nedbalovu ulicu, uvidíte časť z nich. Pokračovali dole, tam, kde je dnes mestská tržnica, prechádzali súčasnou Central pasážou a pred národným divadlom bola Laurinská brána pomenovaná podľa osady, ktorá existovala pred hradbami: Vavrinec, Laurentius. Prosperovala, inak by tu predsa nemohli postaviť kostol s troma loďami, troma vežami a desiatimi oltármi. 18 metrov vysoký, 45 metrov dlhý. A vedľa neho štyrikrát prestavaná Jakubova kaplnka. Rotunda z 11. storočia dávno zmizla, kaplnka sa zmenila na kostnicu.
Množstvo z bratislavských chodieb je už zasypaných. V mnohých slepých uličkách sa však zabývali bezdomovci.
Kráčame po telách mŕtvych
Okolo kostolov odnepamäti pochovávali. Ako storočia bežali a miesta bolo málo, pri kopaní nového hrobu nachádzali kosti človeka, ktorý tam odpočíval skôr. Ukladali ich do kaplnky. V 14. storočí už bola rotunda plná kostí, pribudla druhá, románska stavba a aj do nej ukladali kosti. „Na jednom mieste sa teda postupne zhromaždili kosti z dvanásteho až osemnásteho storočia“, hovorí Branislav Resutík z Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave. Lenže krutý stredovek osade sv. Vavrinca neprial. Príliš sa rozrástla a prilepila sa o mestské hradby, veže kostola ich prevyšovali a to sa im nakoniec stalo osudným. V roku 1530, štyri roky po bitke pri Moháči, hrozili mestu turecké nájazdy. „A tak kráľovskí komisári rozhodli, že všetko, čo je pred hradbami, treba zbúrať,“ pokračuje Resutík vo svojom rozprávaní. Kostol, z ktorého veží sa dalo strieľať do mesta, bol na rane prvý. Turci však neprišli a o tristo rokov si naň ani na kaplnku svätého Jakuba už nespomenul nikto. Kostol znova objavili až v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď rozširovali podzemné priestory mestskej knižnice. „Zaznamenali, čo z neho v zemi ostalo, a opäť sa naň zabudlo,“ povzdychne si archeológ. Nebyť trafostanice pre električky, možno nevieme doteraz ani o kaplnke. Táto kostnica však nie je v Bratislave jediná. Podobné sa našli aj pod dnešným pravoslávnym Kostolom sv. Mikuláša na hradnom brale i na Hrade pri zvyškoch veľkomoravskej baziliky. Jakubova kaplnka je však nepochybne najväčšia. Cintorín v okolí dnešného Kamenného námestia totiž doslúžil až v roku 1774.
Šialený podzemný koncept
Za megalomanskými podzemnými stavbami nezaostáva ani moderná história posledného storočia. V sedemdesiatych rokoch sa v hlavách komunistických architektov zrodil nezmyslený koncept elektrickej rýchlodráhy, ktorá mala byť z väčšej časti zapustená do zeme a dokončená v roku 1996. Novým nosným systémom sa mala stať koľajová doprava vedená v centre v tuneloch a mimo neho na oddelených pásoch. Takto sa mali vybudovať dve krížové trasy pretínajúce sa pod Obchodnou ulicou: Trasa A: Stupava - Devínska Nová Ves - Dúbravka - Karlova Ves - tunel - (prechod pod zem) - Obchodná ul. - Záhradnícka ul. - (výjazd spod zeme na križovatke s Bajkalskou ul.) - Šmidkeho (Ružinovská) ul. - Ružinov - Slovnaft - Podunajské Biskupice. A trasa B: Petržalka (nové depo) - Petržalka, stred (tu mal byť začiatok trasy B1) - (zapustenie pod zem a prechod Dunaja tunelom) - Šafárikovo nám. - Námestie SNP - Obchodná ul. - Štefánikova ul. - Železničná stanica Filiálka (vtedy predpokladaná ako budúca Hlavná stanica) - Vajnorská ul. - (výjazd spod zeme v podjazde pod železnicou pri stanici Nové Mesto) - Rača - Pezinok – Modra. Rýchlodrážny systém mal mať nasledovné parametre: Cestovná rýchlosť: 70-80 km/h,dĺžka nástupíšť: 105 metrov; v tuneloch a na dôležitých pozemných nástupištiach mali byť vo výške podlahy vozidiel, vzdialenosť staníc: 600 metrov v centre, 800 metrov v ostatných obývaných oblastiach. Navrhovaný plán sa však kvôli obludným nákladom na jeho vybudovanie ani nezačal poriadne realizovať. Jediné svedectvo, ktoré zostalo po nápade tohto krtinca, je tunel pod Hradom a dve polozapustené rúry v Petržalke, kde je teraz po pás vody a končia sa približne po pol kilometri. Zbytky vetracích šácht a sondážnych vrtov sa však stále dajú bezproblémov nájisť po celom sídlisku.
Nikdy neuskutočnený projekt rýchlodráhy. Prerušované čiary predstavujú časť trate, ktorá mala byť zapustená pod zem.
Malý zámoček na Sihoti, odkiaľ je razená chodba popod rameno Dunaja.
Trocha svetla do tmy
Veľmi často sa spomínajú rôzne bájne chodby popod Dunaj, ktoré údajne využíval okrem nacistov aj Napoleon pri napadnutí Bratislavského hradu. Jedna však naozaj existuje. Ak pôjdete po ceste na Devín, tak na ostrove Sihoť môžete vidieť malý zámoček. Od cesty je vzdialený približne 150 metrov. Vedie k nemu most a je pri ňom jedna zo studní napájajúcich starú vodáreň v Karlovej Vsi. Odtiaľ vedie popod rameno Dunaja podzemná chodba z konca 18. storočia. Dnes je v nej uložené vodovodné potrubie. Ťažko posúdiť, akým spôsobom bola chodba pod vodou prerazená, ale dodnes nepresakuje a dá sa prejisť suchou nohou. Údajne ju mala robiť betonárska firma Pittel a Brausewetter, ktorá okrem iného budovala aj bazén v Grösslingu a ten bol tiež kvalitný až dokonca. Rovnako to bola práve P&B, ktorá postavila aj kolonádny most v Piešťanoch či strop Modrého kostolíka.
Nech už je to s podzemím Bratislavy ako chce, jedna vec je istá. Nekonečná spleť podzemných chodieb ešte stále skrýva množstvo neprebádaných zákutí, ktoré čakajú na zvedavé ruky archeológov. Každopádne by som si však dával pozor, čo vykopem vo svojej pivnici...
Pri nízkej vode na Dunaji je vidieť vrch klenby podzemnej chodby, ktorá sa tiahne až pod Hrad.
