Hluchota

Blog má jednu neskutočnú výhodu – každý ide na trh s vlastnou kožou. Táto veta nadobúda zvláštny význam, ak hovoríme o človeku, ktorý väčšinu času trávi tým, že píše o niekom, či o niečom. „Sekty sú na strane štyidsaťdva,“ je veľmi častá veta, (sekty si podľa ľubovôle môžete zameniť napríklad za vesmírne lode, incestný vzťah alebo euromince...) ak chcete niekoho odkázať na dobrý článok Ale „prečítaj si Kapustníčkov blog“ už znie inak. Nepozeráte na neho ako Lajka na prístrojovú dosku, vidíte za ním človeka. Zatiaľ, čo vo svojej práci sa novinár ani nevedno ako schová za množstvo písmen, pretože práve tie na svojich vlnách nesú to zaujímavé, na blogu môže písať sám za seba a text unáša jeho samotného. Uľavujúci pocit...

Byť všeobecne informovaný prináša všeobecný pocit bezmocnosti. Byť osobne informovaný, prináša žiaľ pocit osobnej bezmocnosti. Za posledný mesiac sa mi v práci vyvŕbili veci tak, že som stretával samých ľudí, ktorí konajú neskutočné dobro. A ja som iba možno zvedavo, napäto a dúfam že aj so strachom počúval, ako bude príbeh pokračovať. Vedeli ste napríklad, že jedna žena zachránila za posledných desať rokov 77 smrteľne chorých detí? Alebo, že jeden muž odovzdal celé svoje súkromie a lásku ľuďom, ktorých ťahá z toho nejnechutnejšieho drogového bahna a vracia im sebaúctu? Ďalší ľudia sa zasa snažia zapojiť deti zo sociálnych domovov do bežného života. Vedľa týchto všetkých som sa cítil ako voľne pohodený, z fazule vydutý prd. Nakoniec som bol rád, že som sa predsa len radšej mohol schovať za svoje slová a smrdieť zalomený na pravý okraj v poslednom riadku článku.

Vždy, keď skončím takýto rozhovor sa musím spýtať, prečo som o tom ešte nevedel. A vôbec, prečo o tom vie iba malá hŕstka ľudí? Robím niečo zmysluplné? Niečo ako tamtá pani? Kde je výsledok? Kto sa poteší? Umelo sa upokojujem iba jedinou myšlienkou – na tomto svete nemôžeme robiť všetci všetko. Každý hryzie z tej svojej strany koláča a pravdepodobne to robí dobre. Nebyť tých malinkých skratiek na konci každého novinového článku, zrejme by sa nikto ani nedozvedel o každodennom neviditeľnom hrdinstve. Príde mi to trochu ako keď som bol ešte malinký a čítal som komiksy. Aj vtedy som chcel byť Spiderman alebo Ninja korytnačka. Robiť veľké veci. Teraz som však aspoň v roli April O´Nielovej, ktorá vždy behala za korytnačkami s kamerou.

Problém nie je v tom, že by bol svet zlý. On nie je, pretože ľudia nie sú. Svet je iba netýkavý. Možno to funguje ako poistka: keby sa ľudia odrazu dozvedeli o všetkých dobrách, ktoré sa udiali čo i len v ich okolí, zrejme by sa zbláznili pod myšlienkou vlastnej nepotrebnosti. A to nepočúva nikto rád. Práve preto sú ľudia hluchí. No, a paradoxne, vďaka tejto hluchote tu máme aj toľko zla...