Hovorte o mne! Človek – vec verejná

Každé ráno vstávam s otázkami, ktoré si ani neuvedomujem. Čo budem raňajkovať? Ako pôjdem do práce? Čo si oblečiem? Keď na to príde, tak si vo vhodnej situácii odpoviem. Ale rovnako sa dozvedám množstvo odpovedí, ktoré som sprvu ani veľmi vedieť nechcel. Prichádzajú s novinami, ktoré si ráno kúpim. Možno ma včera zaujímal iba výsledok jednania EÚ s Tureckom, ale po prečítaní iných lákavých titulkov som sa dozvedel, že napríklad astronómovia sa hádajú s výrobcami GPS o sekundu, že na rade sú kyselinári, že na Slovensku sa zrušila polovica politických strán, že predvčerom nebolo vidieť ani dve zostalé tretiny Slnka a že stopy na Bali vedú k Džamáa Islamíja. Hmm, kde v prdeli to Bali vlastne je?

A kde zostal človek? Internet, televízia, rozhlas a noviny sú preplnené všeobecným neosobným spravodajstvom. Dobre, nebudem krivdiť bulváru a uvediem, že človek sa ešte môže dozvedieť, že Šindlerová má milenca, Ján a Peter sa do seba zamilovali (nech je to už ktokoľvek), Desperado sa stretol s mŕtvou matkou a že Jožovi padli traky. Ako fajn. Prečo sa však nikde nepíše o mne? Mne včera spadol telefón do fontány, zaplával som kilometer a zmeškal autobus! Kde som zostal ja?

Správna odpoveď by bola – na internete . V poslednej dobe som až zarazený množstvom diskusných verejných fór, kde ľudia predvádzajú duševný striptíz. V zásade je jedno, na akú tematiku je fórum zamerané, vždy sa nájde hŕstka prispievateľov, ktorí si vylejú dušičku. Nemám kde bývať, opustil ma priateľ, dnes som stratil desať vecí a ani neviem ktoré to boli – mám sa liečiť? Skrátka – idem rozpovedať trinástim tisícom IP adries, čo sa deje vo MNE. Netuším komu píšem, netuším, kto to bude čítať. Jedno je však isté – bude to veľa, veľa, obrovitánsky veľa ľudí, ktorých nepoznám ani len po pravom mene. Ale všetci sa to dozvedia. Svet zistí, že existuje aj nejaký Martin, ktorý nie je len štatistickou súčasťou ľudí pripojených cez ADSL a dopomáha tak reklamným číslam provajdera, ale je to Martin, ktorý spravil toto a toto a má tento a onen problém.

Zaujmem konečne stanovisko. Hnusí sa mi to. Možno preto, že sám by som niečo podobné nespravil. Internet je dynamické informačno-komunikačné médium. Vďaka tejto svojej charakteristike prenáša všetky druhy informácií. Na rôznych kanáloch. A tu je kameň úrazu! Internet ponúka najrôznejšie komunikačné cesty a to si už ľudia neuvedomujú. (Odhliadnuc od faktu, že písať verejnosti, ako mám problémy pri pohlavnom styku je beztak divné...) Podľa mňa existuje istý nepísaný pátos, a nie je to práve netiketa, ktorý delí veci verejného a súkromného charakteru. Nedovolím si tu nakresliť presnú čiaru čo je verejné a čo už nie. Zdravý rozum mi hovorí, že pre každého človeka je táto hranica niekde inde, zväčša definovaná hanblivosťou, ktorá má vďaka výchove a rajskému hadovi najzvláštnejšie podoby.

Dnes je však v priamom konflikte s nezáujmom spoločnosti o rádového jednotlivca. Čo ma tam po Šindlerovej? Janovi a Peťovi? V prvom prípade – buď chcem byť ako oni a tak ma neskonale hnevá, že o mne nikto nič nepíše; alebo ako oni byť nechcem, problém vôbec neriešim a neskonale ma hnevá, že sa o mne nepíše z akéhokoľvek iného dôvodu. A tak – situáciu riešim po svojom: napíšem o sebe niečo sám. Podľa možnosti vybalansujem hranicu mojej vlastnej hanblivosti a všeobecnej prípustnosti a následne ju trocha prekročím. Pretože sa to dá, pretože tým zaujmem, pretože aj ja konečne šokujem, pretože som spoločenský tvor a tak chcem, aby sa aj spoločnosť zaujímala o mňa.

Všimli ste si ten posun? Nesnažím sa získať priazeň niekoho konkrétneho. Kamaráta. Nejde mi o kvalitu, bažím po kvantite. Inými slovami – popularite. Trocha zvrátenej. Netvrdím, že internet a súkromie nejde dokopy, tvrdím len, že verejnosť a súkromie nejde dokopy. Mám predsa mejl! Na jeho druhom konci visí kamarát, ktorého poznám. Mám ICQ. Tiež býva dobrým zvykom, že mi odpovedá jeden konkrétny človek a netlačia sa tam pri klávesnici piati. A mám telefón. Keď mi je zle, potrebujem záujem, vytočím číslo. Porozprávam sa, alebo sa stretnem s niekým, koho dobre poznám.

Internet je vlastne pákou, kde sa pretláča naraz viacero síl. Informačných. A rovnako – kde sa pretláča verejný a súkromný sektor. Pri súčasnom trende si však treba dať pozor na jednu vec: Aby sme nemali problém za desať rokov odpovedať na otázku „ako sa cítiš?“ priamo do očí a nenapísali odpoveď radšej do monitora...