Hrycov slepý náboj

Kto začal?

Problém je v tom, že podľa jednej strany je súčasný kultúrny úpadok neznesiteľný, terminálny a vôbec – vraj sme kompletne na dne. Pýtam sa teda – kde sme boli doteraz? Čo sa za posledný mesiac tak markantne zmenilo? Alebo lepšie povedané, prečo pohár hnevu vykvasil práve teraz? Tak ako všetky veľké konflikty sveta, aj ten náš malý, slovenský, sa začal podľa mňa osobnou pomstou pána Hryca. Možno si ráno zarobil priveľa nekultúrnej kávy, alebo sa viezol do práce v nekultúrnom aute. Neviem. Rozhodne toľko nahromadenej nekultúry z neho muselo raz von a tak vystrelil. A hneď tisíc nábojov naraz. Žiaľ – slepých.
Nezdá sa mi, že by výzva jeho a ešte asi dvadsiatich ďalších signatárov mala presne určený cieľ a adresáta. Do slovenského mora bol hodený iba list vo fľaši, ktorý veľmi rýchlo, ak nebude mať šťastie, odpláva kdesi za horizont a stroskotanec sa bude aj naďalej kŕmiť tým, čo prinesie „Twist...er“

Koho vlastne trafili?

Nemôžem sa zbaviť pocitu, že „trafená hus zagágala“. Príliš dlho to medzi ľuďmi vrelo a čakalo sa na rozbušku. Má to smolu akurát v tom, že keď výbušnina raz vybuchne, vieme kde bola.
„Krízu“ kultúry sme podľa mňa netrafili. Žiadna nie je a ani nebola. Komerciu a brak sme minuli rovnako, pretože ranený brak sa stáva martýrom. Mohli by sme ešte trafiť ministerstvo kultúry, lenže aj keď rozstrieľame prázdne vrecko, peniaze sa neposypú. Zostáva teda posledná možnosť – slepý náboj narobí najviac hluku a dymu tam, kde bol odpálený...

Ako to vyriešime?

„Umelci“ tvrdia, že nemôžu pracovať na „skutočnej“ kultúre, pretože na ňu nie sú peniaze. A keď aj niečo vyprodukujú, tak sa to nedostane nikam, pretože STV na nich napriek všetkým svojim povinnostiam kašle. Vraj je konzumná spoločnosť sama konzumovaná brakom. Na druhej strane sa tvrdí, že z čistej kultúry sa nikto nenaje, v prvom rade treba rozhýbať ekonomiku, mať financie a záujem diváka. Neviem ako vám, ale mne sa tieto dve veci vôbec nevylučujú. Argument, že „kvalitná“ kultúra už neexistuje, neobstojí. Nikto mi totiž nenahovorí, že celé kultúrne dielo Slovenskej republiky odpochodovalo v hviezdnato-pásikavých maskáčoch. Pre ilustráciu spomeniem pána J. Kadára, Lasicu, Satinského. A že nie je nič nové? Čo takto napríklad Ballekov Tiso? Problém je v tom, že spoločnosť sa zmenila. Slovensko ovládané jedinou stranou sa zmenilo na Slovensko ovládané jednostranne... Reklamou. Pred osemdesiatymdeviatym sme nakupovali všetko v červenej farbe, inak by sme spoznávali krásy Sibíra. A ak sa malo niečo dostať medzi ľud, stačilo to patrične „atraktívne“ zabaliť. Dnes nakupujeme všetko, čo má krásnu reklamu. Peter Javůrek popisuje vo svojom článku syndróm malomeštiaka a má pravdu. Občania štátu tvoria dav, ktorý sa pohrnie tam, kam ho nasmeruje reklama.

Keď som bol na strednej škole, robil som časopis. Mal som predstavu, že ak tam natlačím veľa kvalitných článkov, ľudia prídu na to že je skvelý a budú ho kupovať. Nestalo sa tak. Dobre, povedal som si – nakŕmil som stránky článkami, ktoré sľubovali skôr komerčnú úspešnosť ako kvalitu. Nenastala však žiadna zmena. V čom bola teda chyba? Časopis nemal reklamu. Akonáhle som po nástenkách rozvešal pár pútačov, zrazu išlo všetko ako po masle. A prese tak isto je to aj so súčasnou kvalitnou slovenskou tvorbou a kultúrou, ktorej sa umelci tak dovolávajú. Darmo budú vytvárať majstrovské kúsky, keď si ich nechajú sami pre seba. Prečo ich nenapadne roztrúbiť po republike, čo, ako, kde vzniká a hlavne, prečo je to skvelé a treba to vidieť? V masovej konzumnej spoločnosti platí, že napriek davovej psychóze chce byť každý iný a jedinečný. Komerčnou prezentáciou sa docieli presne tento efekt – ľudia navštívia kvalitnú slovenskú produkciu keď už kvôli ničomu inému tak preto, aby sa pochválili susedovi. Ale niekde začať treba. Možno sa im to zapáči, nahovoria ďalších a niekam sa konečne dostaneme. Inak to bude zas a znova iba ďalší vypálený, síce kvalitný, ale slepý náboj.
STV by práve túto reklamu malo robiť. Áno malo. Nezabúdajme však, že to, čo dnes poznáme ako verejnoprávnu televíziu, je dvojročný fénix na desaťročnom hniezde. Chcieť všetko naraz je nemožné. A rozmýšľať systémom spred šestnástich rokov, kedy štát bol tou prostitútkou, ktorá vždy dala, je nemožné taktiež.

„Občianska“ vojna sa čo nevidieť skončí. Nikto nevyhrá, nikto však nebude ani mŕtvy. Vždy som myslel, že demokracia je o koexistencii. Prečo by teda v demokratickom svete gýču a kultúry jeden z nich musel zomrieť, aby druhý prežil? A hlavne mi niekto vysvetlite, kde sa dajú kúpiť také lacné platzpatróny...