Niečo sa končí, niečo sa začína

Príchodom na vysokú školu som začal bývať na internáte. Viac ako inokedy som si spomenul na pána Kryla a jeho „Pochyby“, kde „každý má velké množství matek, které ho chtějí za synka“. Jediné, čo som si z Bratislavy preniesol do Nitry bola totiž gitara a s ňou preťažký a hustý mrak spomienok. A prišiel som na dôležitú vec: spomienky sa vôbec neviažu na veci, ktoré sa v živote prihodili, prilepia sa na ľudí, s ktorými ste tieto okamihy zdieľali. Všetci boli zrazu preč a ja som svoje staré a pevné kamarátstva musel odrazu bagatelizovať na víkendové stretnutia, kde sa prediskutovalo čo má kto nové a kde sa čo zmenilo. Zo začiatku sa to dalo, pripadalo mi to normálne, no skutočnosť bola úplne iná.

Časom prídete na to, že vlastne kedysi živé rozhovory sa zmenili na otázky a odpovede a odpovediam som pomaly prestával rozumieť. Nie preto, že by som „vysokoškolsky“ hlúpol, ale jednoducho preto, že mi chýbalo pozadie informácií. Ľudia, o ktorých som vedel vždy všetko, všetko sme spolu plánovali, boli sme spolu pri každom našom kroku, teraz kráčali ďalej vlastnou cestou a ja som dostával iba sprostredkované správy, ako sa všetko vyvíja ďalej bezo mňa. Začal som si budovať nový svet – v novom meste, s novými ľuďmi.

Prišiel som na druhú dôležitú vec: Iní ľudia neznamená, že sa deje niečo iné. Skrátka sa to iba deje inak. Rovnaké výlety do hôr, opekačky, ožieračky, športové zápasy... Robil som všetko to, čo aj doma, napriek tomu som sa ale posunul inam. Áno, je to práve tá podivuhodná atmosféra, kvôli ktorej sa tešíme, že ideme niečo podniknúť. A Nitra mi vtisla do posledných piatich rokov jedinečnú a originálnu pečať. Presne tak, ako predtým miesto, ktoré som volal doma. Po tejto myšlienke som zostal v pomykove. Ako že „volal?“

Skončilo sa štúdium. Lúčil som sa. Tiekli slzy. Keď som ale odchádzal z domu, nič také sa nestalo. Vedel a čakal každý, že sa ešte vrátim? Možno. Vrátil som sa. Nedávno. Niekam, kde to len veľmi ťažko spoznávam. Stretol som všetkých starých známych. A poviem vám, príliš je cítiť tú hrudku uzlu, ktorou sme spojili starú niť s novou. A škriabe. Necítim sa tu dobre. Chcem späť do Nitry, presne tak, ako som pred piatimi rokmi chcel ostať tu.

Kde je teda domov? Je naozaj tým miestom, kam sa môžeme vždy vrátiť? Alebo je to len adresa trvalého bydliska na poštovej poukážke za plyn? Prišiel som však na tretiu vec: domov nie je miesto, kam sa vraciam. Je to miesto ktoré nosím a mám.