Zákaz myšlienok

Nikto nevedel, prečo sa Zem ocitla v takej neblahej situácii. Však nikdy inokedy sa to ešte nestalo. Na druhej strane, príčina, ktorá nás doviedla až k takémuto extrémnemu záveru sa už nesporne dávno pominula a zanechala za sebou iba bezúčelné zákony, ktorých platnosť aj naďalej otupovala mysle mladých ľudí, čo sa rodili len pre to, aby ich skromný entuziazmus niekto zatĺkol právnickým kladivkom hlboko pod zem. Spočiatku nepredstavovala spoločenská situácia žiaden problém. Tí, čo to mali v kompetencii sa starali o vlastné myšlienky; nuž a tí, čo danú výsadu nemali - sa starali o tie cudzie. Nie, nie, nemyslíš si správne, drahý čitateľ. Nebol to návrat k stredovekému opisovaniu kníh. Intelektuálne bohatstvo ani zďaleka nikto nepostavil na najvyšší piedestál vtedajšej módy. Kdeže! To skôr degenerácia sa zakorenila hlboko v spoločnosti. Nesporne i preto, že sme jej k tomu nemalým úsilím dopomohli… A tak sa degenerovalo a degenerovalo. Občas s väčšou, občas s menšou snahou; no degenerovalo sa neprestajne.
Narodil som sa. Viac o sebe povedať neviem, pretože ma nikto nikdy nenaučil rozmýšľať. Môžem teda len povedať, že som sa narodil, spal, jedol, občas niečo povedal a v prvom a neodškriepiteľnom rade som dospieval. V čo, to vidím až dnes, keď sa zahľadím do zrkadla na plešatého muža na sklonku jeho života, ktorý trval leda tak polovicu prežitých rokov. Že za čo tomu vďačím? Ťažko niekomu kafrať do remesla, to by som v žiadnom prípade nemal. Od prírody som totiž človek hlúpy. Taký nový živočíšny druh, ktorý sa istého času rodil dosť frekventovane. No a od výchovy som človek umlčaný, aby som svoju hlúposť nemohol vykričať do sveta. Tak mi mamka vravievali. Chvalabohu, ostalo mi to dodnes a stále som skúpy na slovo. Nechcem však ani tak veľmi rozprávať o sebe, skôr o hlúpych ľuďoch, čo sa narodili oveľa neskôr ako ja, kdesi medzi starým a novým vekom…

Tieto dve obdobia vo vývoji Zeme od seba nie je až taký problém rozlíšiť, ako si iste väčšina myslí. To, čo bolo za dinosaurov, by som pokladal za dobu plodnú, to čo bolo za prvej vlády by som pokladal za dobu ešte plodnejšiu a to čo máme dnes, by som skrátka nazval výsledkom bezhraničnej plodnosti predchádzajúcich období. Predstavte si teraz človeka - dieťa spoločnosti, sotva schopné stvárniť slová, sa pohybujúceho na tenkom lade. Dali sme mu do rúk prázdnotu a on sa ju snaží popísať. Ale vzali sme mu slová, pretože keď ich nevysloví, tak prázdnota jednoducho neexistuje a tak vlastne raz niekedy zaprieme aj vlastný kašeľ, ktorý nás dusí. A keď nám konečne dovolia uľaviť si, potrvá to ešte peknú chvíľku, kým nás naučia kam a ako silno si odkašľať. To je napríklad môj prípad. Nemôžem tvrdiť, že by som to už vedel, každopádne však už pri tejto činnosti nerozlievam kávu svojho prísediaceho. Čo ale má narobiť taký človiečik, ktorý ma okolo tej dvadsiatky, výchovou je zmenený na nepoznanie od ľudského plemena a zrazu zrušia zákon, ktorý ho robil ako tak životaschopným?! Odrazu mu dovolia voľne povedať, čo mu napadne. Má nevídanú slobodu. Nevie čo si s ňou počať…
Je len pochopiteľné, že netrvalo dlho a títo postihnutí sa začali schádzať v malých i väčších skupinkách, kde sa snažili preklenúť svoju neistotu. Mňa našťastie táto neblahá fáza obišla, nakoľko som mal ešte zopár starých, veľmi starých, priateľov, čo ma doučili všetko, čo mi vlastná myseľ zobrala. Dnešná mládež to však vidí inak. Respektíve to len začína vidieť a hneď prvý pohľad je plný nechápavosti a údivu nad banalitami. Nuž, pre niekoho je to banalita a pre niekoho nepreklenuteľná roklina, ktorú si ktosi vykopal, aby na jej dne mohol pozberkávať rybičky, čo do nej padli v nádeji, že sa naučia lietať. Tento niekto, pracovne povedané - vodník, je teraz preč, roklina ale stále na svojom mieste. Rybičiek síce ubudlo, tie, čo sú však už dole, poriadne zahnívajú.
A tak mi raz šťastná zhoda náhod povolila, aby som sa jedného takéhoto stretnutia zúčastnil osobne. Mám tým na mysli stretnutie súčasných mladých ľudí ešte stále hľadajúcich samých seba. Bez okolkov vám poviem, vyzeralo to ako v škole pre postihnutých. Každý vedel rozprávať, ale nič tým nehovoril. A keď konečne niečo popísal či vyslovil správne, bol nekonečne potešený, čo neskôr viedlo k úžasnej nadnesenosti nad okolie a isté sebahodnotenie, ktorého rebríček hádam dobre nechápal ani jeho majiteľ. Za týchto okolností pre mňa teda vôbec nebolo prekvapením, keď dvadsaťročný mladík s obrovskou námahou pod tlakom človeka, čo ho nútil povedať nejakú vlastnú myšlienku, naveľa naveľa vyriekol slovo - mama.

Dnes už je všetko inak. Spoločnosť je opäť o niečo zrelšia a z materského stromu sa padá zasa o niečo ľahšie. Tvorovia, ktorých som spomínal vyššie, ako následok bývalého režimu, sa už skoro úplne nebadane asimilovali do spoločnosti, ktorá ich prijala síce s menším nepochopením, ale na druhej strane s radosťou že je tu niekto, kto prejavuje neskonalú túžbu vystúpiť na svojom rebríčku o stupienok vyššie. Nikto však nevidí problém, ktorý je týmto daný. Od slova mama sa logicky postupuje k slovu otec, neskôr k jedlu a oveľa neskôr sa začne človek zaujímať aj o iné veci. Tie sú však žiaľ iba v knižkách a čítať a pochopiť také množstvo informácii je činnosť nesmierne namáhavá. A od tohto zistenia k moratóriu v rámci zachovania si vlastného degenerovaného rozumu je iba krôčik. A prestaneme myslieť zasa na pár pekných rôčkov. Pekne podľa vzoru tých, čo majú za vzor sami seba…