Kde sa ľudia stávajú úspešnými?

Dejiny nám prinášajú celú zbierku úspešných ľudí. Stephen Hawking, Ámos Komenský, Miloš Forman. Nemusíme si však brať príklad z takých vzdialených osudov, ktoré poznáme pravdepodobne iba z televíznej obrazovky. Každý z nás prekonáva svoje vlastné hranice a každým „úspešným“ dňom ich posúva zasa o trocha dopredu. Počas mojich študentských rokov som nadobudol veľmi jednoduché presvedčenie: zvládnutie akejkoľvek prekážky sa priamo viaže na nejaké miesto. Čo tým mám na mysli?

Moja „úspešnosť“ donedávna záležala na spravení, či nespravení skúšky. Vysokoškoláci to budú dôverne poznať – keď sa má človek začať učiť, je mu každá činnosť milšia ako otvorenie skripta. Všetky okolité knihy sa razom stávajú tými najzaujímavejšími aké boli kedy napísané, v izbe je zrazu neskutočný neporiadok, ktorý treba ihneď upratať a keď sa to tak vezme, skúškovému obdobiu vlastne všetci vďačíme za to, že sme ešte nezhnili v špine a niektorí z nás si založili blog... Keď som sa už naveľa naveľa donútil učiť, pokúšal som sa si to aspoň toľko spríjemniť, koľko bolo len možné. Počúval som pritom hudbu, išiel som si sadnúť von na slniečko a neviem čo ešte. Každopádne, nikdy mi to dlho nevydržalo a tak som hľadal alternatívy.

Ako sa učiť tak, aby som pritom nezabíjal čas a nemal pocit, že by som mohol robiť tisíc užitočnejších vecí? Prišiel som na riešenie, také vlastné, súkromné. Učil som sa na záchode. Dokázal som tam presedieť niekedy aj hodinu, počas ktorej som si intenzívne listoval v „dependenčnej syntaxi“. Pomaly som prišiel na to, že je to jediné miesto, kde sa dokážem učiť a môžem povedať, že môjmu záchodu naozaj vďačím zaveľa. S mojím objavom som sa radšej nechválil, veď nakoniec, uznajte sami, neznie to práve ako recept na magistra... Až raz. Na internáte sme sa ani neviem ako dostali k téme, kde sa ľudia zvyknú najradšej učiť. Razom som prišiel na to, že na tom nie som až tak zle...

Kamarát sa napríklad rozhodol „stať sa úspešným“ v prázdnej vani, do ktorej si líhal na dlhé hodiny obložený tisícami strán. Len kvôli tomu sa napríklad vracal z internátu domov, pretože ten skrátka neposkytoval potrebné „učebné pomôcky“. Z vane nemusíme ísť ďaleko, ďalší kamarát si vždy z izby vyniesol stoličku do kúpelne a študoval tam. Vraj je tam lepšia akustika, keď si nahlas opakuje... Kamarátkina známa zasa potrebuje mať na veci istý nadhľad, a tak si berie učivo so sebou na strechu rodinného domu. Iný známy pre zmenu stavil na matrace vynesené do pivnice, kde presedí skoro celé skúškové.

Uznávam, nie všetci majú v recepte na úspešnosť práve takéto exotické miesta. Množstvo študentov sa usadí počas pekných dní napríklad v areáli Bratislavského hradu, poprípade idú do kaviarne, kde získavajú znalosti pri káve a cigarete. Vlastne je úplne jedno, kde sa dokážete najlepšie učiť, dôležité je, že ste si našli, čo vám vyhovuje.

Verím tomu, že aj ľudia, ktorých som menoval na začiatku, mali počas svojich študentských dní „vyhradené priestory“ pre učenie a nevedia doteraz na ne zabudnúť. Aký je teda záverečný recept na úspech? Ten sa v prvom rade rodí a zostáva na jedinom mieste – v hlave. A keď niekedy kráčam ulicami Bratislavy a vidím davy skrachovaných bezdomovcov sa bezcieľne pechoriť, uvedomím si, že pravdepodobne iba nenašli to svoje „správne miesto“.