Spravodlivosť je slepá, a priznajme si, vďaka tomuto hendikepu hlavne nevidí. Otázka ľudí bez prístrešku vytvára dva začarované kruhy, ktorých pôvod je ešte tajuplnejší ako autor kruhov v obilí. Človek sa stane bezdomovcom preto, že pije. A pije preto, lebo je bezdomovcom. Takto vyzerá už situácia v poslednom štádiu – na ulici. Predchádza jej však štátny kolotoč trestania kriminality, súdnych sporov a sociálnej spravodlivosti. Výrazne začalo bezdomovcov pribúdať od roku 1998 a stále narastajúce číslo ide ruka v ruke s rozvodovosťou, duševnými ochoreniami a podvodmi s bytmi. Na jednej strane spoločnosť trestá zločincov, na druhej strane ich obete vhadzuje do sociálnej siete. Tam sa ľudia postupne viac a viac prepadávajú do rôznych subkultúr až nakoniec stratia schopnosť zaradiť sa späť do normálneho života. Všemožne sa vyhýbajú tomu, aby boli evidovaní. Vraj zo svojej hrdosti. Oni nepotrebujú nikoho, aby im dával sociálnu podporu. Úmyselne tak unikajú svojim povinnostiam ako občania. Opätovne sme na začiatku bludiska – vzniká nový kriminálny živel. Musia skutočne títo ľudia zomrieť, aby sa celý cyklus zastavil?
Alkohol spôsobuje slepotu...
Bezdomovci z celého Slovenska sa združujú vždy do väčších miest. Ironicky – prichádzajú za lepším životom. Hlavne teraz, keď sa ortuť v teplomeroch nevytiahne nad nulu, je situácia ešte pálčivejšia. Aj napriek obludnosti problému sa však zdá, že pre väčšinu spoločnosti zostáva neviditeľný. Minulý týždeň sa médiami prehnala správa, že v Žiari nad Hronom sa čoskoro ocitne ďalších sto ľudí na ulici. Neplatiči nájomného. Však len málo publicistov sa už pozastavilo nad tým, že od januára zamrzlo šestnásť bezdomovcov! A to dokonca v hlavnom meste, ktoré ponúka najrozvinutejšiu záchytnú infraštruktúru. Problém je ale závažnejší. Alkohol. „Pre bezdomovcov predstavuje niečo, čo im pomáha nadväzovať vzťahy. Urobí ich smelšími. Je to pre nich významná hodnota,“ analyzuje situáciu riaditeľka Bratislavskej katolíckej charity, Katarína Rašlová. Jej tvrdenie smutne dokladá aj Jozef Mikla (55), ktorý sa na ulicu dostal po podvode realitnej kancelárie: „Ja nepijem, ja to mám len tak. Jabčák ma v zime drží pri živote,“ hovorí a poriadne si pri tom logne. Jedného zo zamrznutých kumpánov poznal dokonca osobne. „Volal sa Jano. Bol to výborný chlapec, murár. Keď mal 48 sa rozviedol, odvtedy je bezdomovcom. Často sme spolu chodievali zbierať železo a vyberať kontajnery na Kolibu.“ Zoznámili sa, ako inak, na ulici. „Nemáš zapáliť?“ spýtal sa ho Jozef. Jano mal. Odvtedy trávili spolu veľa času. „Veľmi často rozprával o svojej dcérke. Boli to pekné príbehy, ale príliš ho zarmucovali. Tak som s ním začal hrať takú hru: Keď neprestaneš, nedám ti vypiť!“ Jano nakoniec prestal rozprávať a začal piť. Pred dvoma týždňami zomrel na podchladenie. „Keď som sa dopočul, že zomrel, bolo mi smutno. Na pohreb som však nešiel. Čo by som tam robil?“ zakončuje príbeh Jozef. Za najväčšiu prekážku v riešení problému bezdomovcov pokladá Katarína Rašlová nedostatok ubytovacích kapacít. Podľa štatistík je len v Bratislave okolo tritisíc bezdomovcov. „Samospráva nemá šancu toto množstvo pokryť,“ hovorí Róbert Kováč, vedúci jednej zo súčasných ubytovní. S istým prísľubom však prichádza Eva Chudinová z Bratislavského magistrátu: „Hlavné mesto nezostáva ľahostajné k problematike bezdomovectva v Bratislave a pripravuje otvorenie 24-hodinového strediska osobnej hygieny pre ľudí bez prístrešia.“ Určite to však nebude jednoduché, pretože do útulku zriadeného podľa zákona nie je možné prijať človeka v stave opitosti. Podľa Chudinovej je morálnou povinnosťou každého občana privolať zdravotnú pomoc k človeku, ktorý v mraze trávi noc na verejných priestranstvách. Povedzme si však úprimne: Koľkí z nás by sa pri ležiacom bezdomovcovi pristavili a spýtali sa, či nepotrebuje lekársku pomoc? Naučila nás to smutná skúsenosť – väčšinou ležia na zemi úplne opití. Jedna špecifická ubytovňa pre opilcov však v Bratislave už existovala, ale „vzhľadom na zvýšené finančné nároky tohto súkromného zariadenia nebolo hlavné mesto schopné nájsť vo svojom rozpočte takmer 2 milióny korún na prevádzku,“ vysvetľuje zánik opileckej izby Chudinová. Treba ale dodať, že išlo o peniaze občanov Bratislavy. Tým sa samozrejme nepáčilo, že zariadenie využívali aj mimobratislavskí obyvatelia. Či s celou záležitosťou pohne aspoň posledná personálna zmena vo vyššom územnom celku, ukáže iba čas. „Ako primátor hlavného mesta čo najskôr oslovím nového bratislavského župana so žiadosťou, aby sme problém neexistujúcej záchytnej izby pre opilcov riešili spoločne,“ vyjadril sa Andrej Ďurkovský.
Čia je vina?
Na túto otázku celkom dobre odpovedá názov útulku pre bezdomovcov Mea culpa. „Mnohí si priznajú, ako reálne vyzerá ich situácia,“ konštatuje riaditeľ tohto zariadenia Róbert Kováč. „Dôležité je, že v ubytovniach sa môžu umyť a ísť do zamestnania zasa ako človek.“ Pre týchto ľudí ponúka útulok vyslovene spásonosné riešenie. „Sledujeme tu internetovú ponuku práce a snažíme sa našim klientom zohnať robotu, s ktorou by sa mohli uživiť.“ Nič však netrvá večne a aj na tomto mieste môžu zostať bezdomovci maximálne mesiac. Potom je to na nich. „Samozrejme, termíny sa dajú aj presúvať podľa potreby. Nikoho však dlhodobo ubytovať nemôžeme, pretože v prvom rade potrebujeme riešiť akútne prípady. A kapacít je málo,“ vysvetľuje ďalej Kováč. Mea culpa funguje od roku 2003 a momentálne ponúka 40 lôžok. Všetky sú obsadené. „Máme tu ľudí vo vekovom rozpätí od 18 do 82 rokov. A stále prichádzajú ďalší a ďalší.“ Možno je to celé zle. Nikto nehovorí, že štát by sa nemal starať o svojich chudobných. V prvom rade by sa však aj chudobní mali starať sami o seba. V tom najzákladnejšom slova zmysle. Iniciatíva totiž musí vychádzať vždy z dvoch strán. Najprv si treba problém priznať a pochopiť. Až potom sa nám podarí vymaniť zo sociálneho bludiska, z ktorého doterajším východiskom bola smrť. A nemusela byť...
