Pomsta karmy, alebo ako ma dohnalo kolektívne vlastníctvo...

Ak chcem byť trocha idealistický, tak za súčasný kolektívny majetok by sa dali považovať viac či menej peniaze. S istým odstupom ich má každý a len málokto si k nim vybuduje osobnejší vzťah. Dobre, sú aj výnimky a la strýka Držgroš, ale ubezpečujem vás, že plávanie v trezore plnom mincí má ďaleko od orgazmického zážitku... Na druhej strane – každý z nás má aj nejaký hmotný majetok. A práve k nemu si jedinec postupom času vypestuje osobnejší vzťah. Veci má rád, veci nenávidí, veci darováva z lásky, veci kradne z lásky (k nim) a vôbec – obklopuje sa vecami. Okrem pustovníkov, ktorí sa radšej obklopujú stromami. Možno preto sa nám všetkým trocha zvýši tep, roztiahnú kútiky úst, zalesknú oči, keď dostaneme náhrdelník, dreveného ježka v klietke, plyšáka alebo podložku pod myš. A potom už iba záleží na človeku, dokedy bude tento dar formovať svojimi očami do podoby jeho darcu...

Vlastníctvo je droga. Na predmetoch sme závislí. Milujem svoju skriňu, kde je z láskou uložené každé CD-čko, USB kábel, zapaľovač. Som na nich závislý. Keby som raz prišiel domov a moja skriňa by bola prázdna, zrejme by som zakúsil, čo to znamená studený pot. Nie, že by to pre mňa bola nenahraditeľný strata, pretože tá sa dá stále vyčísliť (a nie je to vysoká cifra) a následne prerátať na dni práce. To, čo však nevyčíslite, je „plnosť“ tej skrine, istota tej skrine, zvedavosť pri každom otvorení dverí. Vzťah.

Vlastne svoje veci nemáme odložené v skrini. Keď sa to tak vezme, po uliciach chodíme poriadne nabalený nehmotným pevným spojením na hmotné somarinky. A kde sa to vlastne mstí tá karma? Myslím, že aj v našich končinách platí heslo, že činy robia človeka. Vo východnejších kultúrach to dotiahli práve už spomínaní „pútnici so stromami“ na karmu, ktorá sa na vás nabaľuje v priebehu života a vy sami ju skrášľujete či hyzdíte vlastnými skutkami.

Prezradím vám niečo o tej mojej... Nedávno som bol v Holandsku. Zúfalo som potreboval pohľadnicu. (dobre, dobre, tak menej zúfalo. Skôr „chcel“ ako „potreboval“) A keďže príležitosť robí zlodeja, a tá bola naozaj neopakovateľná, privlastnil som si hneď tri. Asi za týždeň nám došla soľ. Aj jedna soľnička zmenila svoju trvalú adresu z Den Bosh na Bratislava. Ďalej. Nechcite vedieť, koľko mám doma pier, blokov, RAM-ových čipov... Keď si to tak zrátam, tak sa vlastne ani vôbec nedivím, že mi niekto pred troma dňami ukradol telefón...

Asi tri minúty ma to hnevalo. Desať minút som v duchu obohacoval slovenčinu o nevídané invektívy. Dva dni mi bolo smutno. Na tretí deň som sa konečne zamyslel, prečo mi vlastne ten telefón ukradli... Asi ani veľmi nejde o to, že som ho nechal chvíľu bez dozoru pohodený na tráve. Boli tam ešte iné. Pomstila sa karma. Skrátka, keď si to spočítam, bol som na rade. Vymenil som soľ, pohľadnicu a RAM-ku za telefón. Sakramentsky sprostredkovaná výmena! Ale niekto to hádam robiť musí. Verím, že tá moja karmička sa musí ešte teraz cítiť urazená a krčí sa niekde v rohu a radšej sa neukazuje navonok potom, čo som jej znadal do kuriev; zasa je však čistá. Aspoň čistejšia.

Kolektívny majetok sa v spoločnosti teda točí. Preukázateľne. Jedno kedy a s akým odstupom. Transvestitná prozreteľnosť sa niekedy rada maskuje za náhodu. A na náhodách je jedna krásna vec: dejú sa s neskutočnou presnosťou a zákerne úprimne. Mám taký pocit, že keby karma vedela ziapať ešte hlasnejšie a ľudia by si zložili z uší walkmany chrapúnstva, sebectva a aspoň trocha rozmýšľali, nebrali by soľničky a pohľadnice...