Prečo sa bojím Kambodže viac ako Iraku

17. apríla 1975 vmašírujú červení Khméri do Phnom Penhu (hlavného mesta) a začínajú sa štyri roky neľudského teroru. V snahe zriadiť absolútne čistú a rovnú sociálnu spoločnosť Khmérov, systematicky vyvražďujú všetku inteligenciu, umenie, náboženstvo, alebo všetko, čo sa na tieto veci čo i len ponáša. Na zemskom povrchu sa opätovne krvou nevinných píše smutná história.

Asi dobre viete, ako sa všetko skončilo. Dnes ostali už len spomienky a múzeá. Človek by si povedal, že konečne je pokoj. Včerajšie udalosti ma však presvedčili, že v krajine ako Kambodža má pokoj asi iný význam. Oficiálne médiá tvrdia, že išlo o osobnú pomstu zamestnancov nejakej reštaurácie jej majiteľovi a údajne mali páchatelia rukojemníckej drámy v Siem Riep v zámere pozabíjať jeho deti, ktoré tu študovali. Celý problém sa trocha týka ja Slovenska, nakoľko nakoniec zomrel úplne niekto iný – dvojročné dieťa, ktorého rodičia boli slovenského pôvodu. Ťažko posúdiť, a práve tento fakt spochybňujem, že skutočne išlo o čin, ktorý bol motivovaný osobnou pomstou.

Prečo to nebola osobná pomsta?

Na jednej strane sú fakty, ktoré celkom nepasujú do kontextu vendety, na druhej strane je moja osobná skúsenosť, o ktorej by som sa tiež rád rozpísal. Takže fakty: Teroristi, ak ich tak môžeme nazývať, požadovali zbrane a únikové vozidlo. Samozrejme, že to znie divne, že pre zbrojný arzenál si zašli do medzinárodnej škôlky... Pre mňa to však až tak nelogicky nevyzerá, keď si vybavím rozmýšľanie Khmérov, s ktorými som sa stretával. Genocída spred tridsiatich rokov zanechala v celom národe hlbokú jazvu a doteraz veľmi citlivé miesto, hlavne čo sa týka práve spomínaných detí. Ak terorista v Kambodži chce niečo dosiahnuť, veľmi pravdepodobne by za rukojemníka zvolil práve týchto „najnevinnejších“, na ktorých všetci budú reagovať v prvom rade emocionálne, čím poskytnú zločincovi potrebnú výhodu. Logický záver – zažehnanie problému, že išlo o jednorazovú akciu vybavovania si účtov, sa mi nezdá ako veľmi pravdepodobný.

Moja osobná skúsenosť hovorí tiež niečo celkom iné. Celá krajina je opanovaná budhizmom, ktorý má veľmi reálny vplyv na každodenný život občana. V Kambodži platí istý nepísaný kódex, ktorým sa všetci riadia a podvedome je nadradený trestnému zákonu, ústave a vôbec celému zákonodarstvu, ktoré má v skutočnosti silu muchy utopenej v pive. Rodina, deti, akýkoľvek iný rodinný zväzok je v krajine temer posvätný. Nemyslím si preto, že by pomsta bola plánovaná takýmto „záľudným“ spôsobom. Skôr by pomstitelia pracovali na pláne, ktorý by pripravil o život samotného človeka, s ktorým majú konflikt.

Prečo som teda vlastne znepokojený?

Khmérsky národ je veľmi zvláštny fenomén a v súčasnej dobe podľa mňa nemá obdoby. Keď som v krajine zisťoval rôzne názory na udalosti spred tridsiatich rokov, odhalil som prakticky to, čo sa mi neskôr potvrdilo v jednej odbornej štúdii, (Margaret Slocomb: People s Republic of Kamputchea) Khméri trpia národnou stratou pamäti. Takto som si to nazval ja. V praxi to vyzerá asi tak, že nech sa spýtate na dané udalosti kohokoľvek, nebude vám schopný a v tom lepšom prípade ochotný vôbec odpovedať. Nič. Táto téma je absolútne tabu, resp. si ľudia jednoducho nespomenú. Blok pamäti šokom, ktorý vtedy utrpel celý národ.

Nie je žiaden problém si vydedukovať, že mnou popisované správanie sa skoro až snúbi s pasivitou a ľahostajnosťou, ktorá sa môže stať Kambodži už po druhý raz osudná. Rovnako úroveň spoločnosti, právnej a občianskej spoločnosti, ktorá je v krajine už peknú dobu nemenná, skôr pripomína malé dieťa, ktoré bolo kedysi znásilnené a bálo sa to komukoľvek povedať. Keď počas komunistického režimu (1979-93), ktorý Kambodžu v podstate postavil znova na nohy, ostali pri moci stále ľudia, ktorí boli pri „koryte“ aj počas genocídy, je veľmi znepokojujúce, že s tým nikto nič nespravil.

Zatiaľ čo nacistické Nemecko má svoj proces dávno za sebou a v centre Berlína je neprehliadnuteľný majestátny pomník zosnulých z Druhej svetovej vojny, Phnom Penh na takýto pomník stále len čaká. Krajina je chudobná a jediné, čím môže prispieť k svetovému vyrovnaniu sa s minulosťou po vzore Nemecka, sú hádam iba priestory pre súdny proces. Pobočníci Pol Pota sú totiž ešte stále na slobode a veselo si podávajú ruky na začiatku každého nového roka s Hun Senom. OSN vyhlásilo predbežný začiatok celého pojednávania na rok 2006.

V Kambodži stále nie je pokoj. Zem je ako tlejúca pahreba, z ktorej už nestúpa dym, ale keď človek prihodí zápalku, tá okamžite vzbĺkne. Khméri ešte stále nie sú vyrovnaní s tým, čo sa im stalo a ich nespokojnosť so súčasným režimom narastá každým dňom. Pokladať ho za obhajujúci ľudské práva je totiž smiešne.

A práve preto sa po včerajšku oveľa viac bojím Kambodže, ako Iraku. Jednak mám v krajine množstvo priateľov a hlavne – dvadsiate prvé storočie by nemalo opakovať chyby toho predchádzajúceho. Čo ak mám pravdu a včerajší incident vskutku nebol lokálnou osobnou pomstou, ale prvou, našťastie nepodarene hodenou zápalkou?