Zločin a trest?

Začalo sa to kdesi v prvej triede na základnej. Bielymi cvičkami, tielkami a červenými trenkami. Úplne super, človek mal pocit, že patrí minimálne k reprezentačnému tímu olympionikov. Telesná výchova ma vždy bavila, hlavne súťaže chlapčenského družstva proti tomu dievčenskému. Áno, vždy sme vyhrávali... Neskôr, keď sme už všetci dokázali robiť kotúle úplne rovnako a behali vždy rovnakou nohou vpred, súdružka učiteľka vysunula zo steny dlhé modré tyče a išlo sa šplhať. Iste si ešte pamätáte, ako tam kdesi pod samým stropom bola na tyči taká žltá značka, kam bolo treba došplhať. Zaradili sme sa teda pekne za seba a vyskakovali na tyč. Keď prišiel rad na mňa, s oduševnením som objal tyč, ale hore som sa nevedel dostať ani za nič na svete. Súdružka učiteľka videla, že so mnou zrejme bude problém, preto mi techniku šplhania narýchlo ešte raz predviedla. Smola, nešlo mi to ani potom. Musel som teda pustiť ostatných. Ku koncu hodiny sme zostali asi štyria, ktorí výšku tyče nepokorili. Pod zlovestným pohľadom pedagóga sme to skúšali znovu a znova, prakticky do úplného vyčerpania. Zazvonilo. Súdružka nás teda usporiadala do protiľahlých rohov telocvične a nemohli sme odísť skôr, kým sme nespravili sto drepov. A tak sme drepovali...

Či mi to pomohlo sa naučiť šplhať, neviem doteraz. Rozhodne však rýchlejšie behám. Svoj poriadok mala ale aj samotná trieda. Aj vy ste museli každý priniesť nejaký kvet pod okno na parapetnú dosku? My hej. Potom, počas pracovného vyučovania sme sa o ne starali, štetcami ich natierali vodou, aby sme ich zbavili prachu. Tu sa obzvlášť blysol jeden môj spolužiak, ktorý si po výtvarnej výchove štetec dobre neumyl a tak mal po chvíľke zo svojho zeleného kvietku červeného hybrida, ktorý do troch dní uschol a zomrel. Ja som zasa priniesol také divné listnaté čudo, ktoré sa zrejme na počesť Černobyľskej elektrárne rozrástlo cez celé okno a podujalo sa tieniť ostatným rastlinkám. Netrvalo dlho a so svojím spolužiakom – natieračom sme sa stretli pred tabuľou. Drepovali sme...

Teraz mám vo svojej izbe jednu obrovskú listnatú obludu a celkom dobre spolu vychádzame. Rovnako super som vychádzal aj so svojím otcom, ktorý bol v tej dobe predsedom ROH. Zapojil som sa teda na jeho podnet do súťaže kreslenia pre deti. Mohli sme maľovať čo sme len chceli, v zásade však na konci každý nakreslil buď Kremeľ, Auróru, alebo portrét Lenina. Ja som si vybral loď. Tie ma vždy bavili. Výtvarne som teda stvárnil podľa najlepšieho vedomia a svedomia bojovú fregatu, alebo aspoň čo som si vtedy pod bojovou fregatou predstavoval. Hlavne, aby mala vpredu veľké delo! Keď som dopracoval, ukázal som svoj výtvor otcovi: „Čo myslíš, môže to vyhrať?“ Dostal som celkom prostú odpoveď: „Nie. Je tam málo hviezdičiek a kosáka s kladivom.“ Nadchnutý z návodu na vylepšenie svojho diela som sa znova dal do práce a kosák s kladivom umiestnil pomaly aj na lodnú skrutku. Čuduj sa svete, nakoniec som vyhral druhé miesto. Musím povedať, že celkom objektívne, pretože na prvom mieste sa umiestnil Lenin s červenou holubicou na ramene... Celý natešený z úspechu som bežal do školy pochváliť sa súdružke učiteľke. Keďže som prišiel až na tretiu alebo štvrtú hodinu, nepočul som ranné rozhlasové hlásenie. „Súdružka učiteľka, súdružka učiteľka!“ kričal som ešte z chodby plný predstáv o bezhraničnej odmene. „Od dnes som pani učiteľka!“ pozrela na mňa prísne spoza katedry. „Áno, pani súdružka učiteľka,“ pokorne som odpovedal.... Získal som si tak množstvo času na rozjímanie o tom, prečo je bývalá „sudka“ teraz akási pani, pretože som znova drepoval pred tabuľou...

Vôbec som vtedy netušil, prečo je zrazu okolo mňa toľko pánov a paničiek a špekuloval som nad tým, že keď sú oni páni, kto je poddaný a kam sa vlastne podeli všetci súdruhovia. Akurát si jasne spomínam, že zatiaľ čo ostatné deti mali rýchle autíčka na ovládanie, ja som mal na ovládanie lunochod. Bol neprekonateľne pomalý a podľa mňa viac svietil ako sa hýbal. Skoro polovicu lunochodu tvorili baterky, ktoré sa už teraz zaručene nedajú kúpiť, ale mal predsa len jednu výhodu oproti ostatným autíčkam: keďže mal miesto kolies pásy, dokázal sa dostať skoro úplne všade. Chvíľu mu to síce trvalo, ale nakoniec to zvládol. V tomto bol bezkonkurenčný. A ja som ho miloval.

Čas bežal ďalej, aj lunochod sa pokazil, aj súdružka som sa naučil hovoriť už iba zo srandy. S úsmevom sa teraz pozerám na kresby lodí malých detí, kde dominuje meno lode s veľkým U.S.S pred ním. Nadobudol som pocit, že v rámci súčasných spoločenských mantinelov môžem tvoriť a písať ako chcem a čo chcem. Ostal som možno preto trocha zarazený, keď sa mi v redakcii po prvý raz vrátil text na prerobenie nie od editorky, ale od šéfredaktora. Neprerobil som. Chyba nebola v tom, ako bol príspevok napísaný. Skrátka iba riešil celú záležitosť z pohľadu, ktorý bol neprípustný pre niektorých súdruhov.

A ako teraz drepujem na úrade práce, sa mi akosi zdá, že túto činnosť som už kedysi robil.