Pod pašerákmi rozumej najmä ca 40 ročné ženy ktoré sa snažili na sebe preniesť celú ponuku oddelenia oblečenia novo otvorenej pasáže v Bialystoku. Neveril by som, že sa dajú odieť štyri texasky, päť pulóvrov, niekoľko blúz a 2 kabáty.
Okrem toho niektoré pašeráčky začali behať po vlaku, niečo odmontovávať, niečo zasa primontovávať. Dokonca mučili biedny vláčik vytrhávaním a odmontovávaním drevotrieskového obkladu. Kde - tu strčili nejaký balíček, ale aj niečo vytiahli.
Odvahu urobiť fotky som v sebe nenašiel. Jedna vec je reportážna fotografia, druhá vec vysvetľovať niekomu že si ho fotím, lebo sa mi jeho hobby zdá zaujímavé.
Colná kontrola bola ale až v Grodne. Že viacero pašeráčok neutrpelo popáleniny zo samovznietenia, ostane pre mňa záhadou.
Grodno ma privítalo zamračeným, chladným počasím, mrholením, moja nova jeseno-zimná bunda sa ukázala ako práve nie najlepšia izolácia. Mal som predsa len radšej zobrať niečo poriadne.
Ale to bolo len 2 dni potom, ako som ešte v centre Bratislavy vychutnával večer sediac vonku v Starej plzenskej.
Po natlačení sa do dlhej rady si dlho colník pozeral môj pas, ktorý v Európe už našťastie nepotrebujeme.
Kontrola batožiny bola u mňa vybavená narozdiel od pašeráčiek veľmi rýchlo.
Grodnianska hlavná stanica je podobná na tú bratislavskú. Šedá a špinavá, plná divných ľudí.
Našťastie ma už čakal kamarát, ktorého známy nás viezol až do Minsku.
Cesta začala posilnením pri tankovaní benzínu. Aby nás nebolela hlava, je treba sa posilniť. Alkoholom. Teda samozrejme okrem šoféra, zákony v Bielorusku sú rovnako prísne ako tie slovenské.
Koľko gramov chceš?, znela otázka. Ja, že normalne. Takže sa objednalo 2x 150 gramov. Vodky. A aby sme nedostali vredy, bolo treba vodku zajesť. Klasicky, bielorusky. Kvasená uhorka, med a chlieb. A vodka samozrejme na Ex.
Môj prvý dojem z Minsku bol obraz megalomanskej Petržalky. Počas ďalších dvoch týždňov sa ukázal tento prvý dojem ako absolútne pravdivý.
Minsk má dva milióny obyvateľov, z ktorých prevažná väčšina, ak nie všetci, žije v panelových domoch. Mnohé staršie sú podobné tým našim, nové však rozprávajú novú kapitolu mestskej architektúry. Každý dom je postavený inou firmou, navrhnutý iným architektom, o uniformnosti sa preto nedá hovoriť. Vývoj panelových domov prešiel v Minsku do stavieb 20 a viac poschodových stavieb, ktoré mi trochu pripomínali pancierové pevnosti. Cez magnetické pancierové dvere vo vchode, ktoré by zniesli aj útok z pancierovej pästi sa otvára anonymita nekonečného domu. Susedia sa väčšinou nepoznajú. Nečudo, na dverách nie sú nikde menovky. Dokonca ani pri vchode nie sú žiadne zvončeky s menami. Ved nemáš mobil?, ak nie neexistuješ. Zazvoniť sa dá len pomocou kódu, ktorý vám ale obyvateľ musí dopredu prezradiť. Nové domy sú skutočne komfortné, veľkorysé pekné byty ponúkajú svojim nájomníkom veľké kuchyne, krásne zasklené balkóny.
A najmä teplo. Keď vonkajšie teploty v zime idú do značných mínusových teplôt, dvojito izolované okná a centrálne kúrenie udržuje teplotu na priam tropických 25 stupňoch. Nastavenie kúrenia sa uskutočňuje jednoducho, otvorí sa okno.
Bieloruská pohostinnosť sa zdá často bezmedzná, pre hosťov sa otvárajú všetky domáce aj zahraničné dobroty. Základom bieloruskej kuchyne sú bliny a draniky, čiže palacinky a zemiaková baba. Takže našincovi nič nové.
Čo však skutočne prekvapí je vysoká kvalita potravinových produktov, podobnú hustú smotanu ako tu som ešte nevidel. Neoddeliteľnou časťou bieloruskej kuchyne je veľké množstvo šalátov, prevažne majonézových, ktoré otvárajú cestu ďalším jedlám. A vodke.
Vodka sa kupuje na gramy, prípadne fľaše. Fľaša malá je 0,5, veľká 0,7 litra. Väčšinou pri posedení ich padne viacero. Keď sa vodka otvorí tak sa už nezatvára. Ale niekoho skutočne opitého na ulici som nevidel, Bielorusi poznajú svoje hranice. Na gram presne.
Veľký výber vodiek ponúka pri každej príležitosti skúsiť iný druh. Kryshtal, či Bulbas patria k bieloruskej klasike. Každé mesto má však svoj obľúbený druh. Kúpite aj Finlandiu, či Absolutku. Ale za približne 7- či 10 násobok. V Bielorusku sa pije aj pivo, zo zahraničných vedie jednoznačne Veľkopopovický Kozel. Dostať sa dá takmer všade. Avšak za dve fľašky Kozla dostanete fľašku kvalitnej bieloruskej vodky. Z bieloruských pív je odporúčania hodná Alivaria. V Minsku vrelo odporúčam reštauráciu tohto pivovaru, kde okrem kvalitného jedla, dobrej obsluhy sa dá obdivovať aj priamo produkcia piva cez okno.
Definovať centrum mesta nie je jednoduché. Žiadne klasické centrum európskeho štýlu neexistuje. Len dlhé prospekty. Napríklad námestie SNP v Bratislave či Košiciach sa môže podobať na vedľajšiu ulicu vedľajšieho prospektu. Hlavné prospekty majú 6 stôp pre autá, široké chodníky pre chodcov. Cyklisti nepatria ku koloritu dopravy. Dĺžka Prospektu nezávislosti meria takmer 20km, na všetkých prospektoch je dosť miesta na pristávanie vojenských stíhačiek. Našťastie doteraz nebola nutnosť overenia tejto ich vedľajšej funkcie, dúfajme že aj napriek radarovému cenru v Čechách a Poľsku pri tom ostane.
Minsk okružuje diaľnica, ľudovo nazývaná kolcovaja (okružná). Okruhy sú vlastne dva, vnútorný a vonkajší, vnútorný je však ešte súčasťou centra.
Po vonkajšom okruhu sa dá dostať ku všetkým vchodom do mesta, v poslednej dobe vznikajú mikrorajóny činžiakov aj za jeho hranicou.
Obrovské námestia centra mesta s vysokými budovami, vybudovanými v 50. a 60. rokoch sú skutočne impozantné. Dávajú cítiť malosť jednotlivca voči spoločnosti. Doslova silný tlak budov napĺňa bielorusov aj pocitom dôležitosti a mocnosti vlastného štátu.
Pred budovou vlády stále pyšne stojí večne živý učiteĺ. Učiteľ Lenin, potrestaný hrozným trestom klauna na Červenom námesti. Jeho pohľad je upretý v budúcnosť, v nebo, aj keď patrí aj v Bielorusku už minulosti.
Názvy ulíc ako Komunistická, mimochodom sa na nej nachádza obrovské ministerstvo obrany, ale aj spomínaný pivovar Alivaria, či veľvyslanectvo Ruskej federácie, či Spojených štátov amerických (resp. na ulici s ňou križujúcou), alebo ulica Engelsa s pyšnou britskou ambasádou, ale aj sídlom prezidenta.
Prospektu nezávislosti kraľuje pamätník víťazstva. S večným ohňom. So stélou. Asi 300 metrov od nemeckého veľvyslanectva. Či bolo nemecké veľvyslanectvo naschvál umiestnené hneď vedľa pomníka víťazstva, za ktoré bolo zaúčtované Bielorusku Stalinom takmer 30 percent strát obyvateľstva, stojí za úvahu.
Mimochodom, to slovenské je relatívne neďaleko, spolu s maďarským v novej, ešte nedokončenej budove. Pred veľvyslanectvom, ktorého vchod je zastrčený na konci uzavretého parkoviska, ale Slovák slovenskú vlajku márne hľadá.
Len pár starých zožltnutých letákov zastrčených za vonkajšou vitrínkou. Službukonajúca konzulka, inak veľmi milá, však komunikuje len spoza pancierových dverí. Nie je veľmi zvedavá, čo našinca zavialo do týchto krajov. Škoda. Odkazuje na pomoc svojich bieloruských kolegov.
Naivná predstava o spoluslovenskej vzájomnosti je opäť potlačená MZV, tak ako aj v iných krajinách. Pritom je úplne jedno či panujú modrí, červení, zelení, fialoví či hnedí.
Minsk by sa kľudne mohol nazývať najčistejším mestom sveta. Možno aj najbelším. Podľa metra, ktoré čistia až 4x denne, a výlučne bielych cestujúcich. Žiadni cudzinci, žiadne výkriky sociálnu pomoc vyžadujúcich obyvateľov krajín, kde slnku svieti 300 dni v roku. Ani žiadni opití angličania vracajúci na všetky pamätníky, žiadni američania či japonci ovešaní výdobytkami a poslednými hitmi vývojového tímu Sony.
Okrem všade prítomných reklám, rovnakými ako v západnom svete, sú tu aj najnovšie upútavky na operné vystúpenia, či koncerty filharmónie. Z veľkej plochej obrazovky hrá klavirista, vystriedaný populárnou speváčkou. Ale taký orwelovský pocit sa predsa len tak trochu natláča.
Metro v Minsku má 2 línie, moskovskú a autozávodnu. Spájajú mesto z východu na západ a severu na východ, potrebná tretia línia zo severozápadu na juh je zatiaľ len v plánoch bieloruských inžinierov. Snáď ak Rusko popustí cenu plynu bude aj na metro.
Najkrajšia stanica je priamo pod pamätníkom víťazstva, so skleneným okruhom pripomínajúcim nad povrchom planúci večný oheň. Vchod do metra je prísne kontrolovaný všade prítomnou milíciou, divné indivíduá okupujúce západné metra tak nemajú šancu. Žiadni divne páchnuci mladíci s výbuchom na hlave a hladnými psami Berlína, či rumunskí Cigáni skrášlujúci kolorit Ríma či Paríža. A napodiv ani žiadni opilci. Všetci cestujúci sú oblečení slušne, až udivuje krása a vkus bieloruských dievčat a žien, žiadni skrachovaní mladí ľudia v čiernom emo, či dlhovlasí hippies alebo pankáči, ktorí sa zabudli v minulom storočí.
Metro je však vždy plné, vo vagónoch sa takmer netreba držať, veď aj tak nie je kam padnúť.
Metro premáva až do neskorej noci, s relatívne častými intervalmi.
Alternatívou sú autobusy, ktoré taktiež prepájajú mesto, a sú taktiež preplnené.
Lístok sa kupuje buď v kiosku, alebo často aj v autobuse, u označenej sprievodčíčky. Sprievodcu som nevidel. Lístok platí na jednu cestu, nezávisle ako dlhú.
Doprava v postperestrojkovom Bielorusku by bez známych maršrutiek skolabovala. Pri staniciach metra, obchodných domoch, sídliskách sú zástavky, na ktoré v neurčitých intervaloch prichádzajú maršrutky. Čiže novšie, či skôr staršie vyradené autobusy zo západu, rôzne Nissany, Renaulty, sem tam aj Mercedesy. Líšia sa aj počtom miest, od 10 do ca 25. Podobné maršrutky premávajú aj medzi okresnými mestami, mestečkami, dedinkami. Cena ale nie je zmluvná. Je presne daná, v Minsku to bolo približne 10 korún.
A ako všade inde svoju časť zabezpečujú aj taxíky. Tí šikovnejší pasažieri si dokážu vyjednať aj celkom dobrú cenu. Okrem oficiálnych taxíkov najmä večer sa sem tam pristaví auto, či nepotrebujeme niekam odviezť.
Všetko sa platí v bieloruských rubľoch, za 1 Euro približne 3500 rubľov. Žiaľ, kríza zahrala v náš neprospech, predchádzajúci kurz bol vraj milší k nám západniarom. Peniaze sa dajú zameniť doslova na každom kroku, ku každému slušnejšiemu obchodu patrí aj malinká zmenárnička, dokonca aj v obuvi či mäsiarstve. Menia sa predovšetkým doláre, potom eurá. Ostatné meny len výnimočne, väčšinou klasicky v banke.
Ceny v reštauráciách sú minimálne zrovnateľné so stredom Bratislavy, teda ak pominieme mnohé slovenské pasce na turistov. Ceny v obchodoch základných potravín sú tiež približne podobné, mal som ale pocit, že kvalita bieloruských produktov je o niečo vyššia ako európsky umelohmotný štandard z Lídlu. V lepších reštauráciách sa však dá dohodnúť podobne ako v tých našich aj v platbe európskou menou. Dokonca výnimkou nie je platenie platobnou kartou.
Zážitkom je styk s miestnou byrokraciou. Najmä ak sa týka registrácie. Registrácia je procedúra prihlásenia, ktorú si musíte do 3 dní po vstupe do krajiny vybaviť. Keď si ju nevybavíte tak bude Bu Bu Bu. Na bieloruský spôsob. Takže som si registráciu radšej vybavil. Za 3 hodiny. Potom ako som vystál 2 rady, zniesol nepriateľský pohľad inak nádhernej 25ročnej rusovlásky v uniforme. A zaplatil zdravotnú poistku Bielorusku, a ešte vystál ďalšiu radu v banke na zaplatenie všetkých poplatkov spojených s úderom razítka na papierik, ktorý mi bol pridelený pri vstupe do krajiny. A vybavené. Keby mi aspoň dali pečiatku do pasu na pamiatku. Inak víza sa dajú získať bez veľkých problémov. Za 80 eurový poplatok ich dostanete v Bratislave na počkanie, je tam trošku len problém s parkovaním.
Ale späť do Minska. Niečím, čo žiadni turista nesmie obísť je múzeum vlasteneckej vojny. Rozumej druhej svetovej. Taký veľký pamätník ako v Bystrici, ale krát dva. Aspoň pocitom.
Potom, ako som si pokorne vypýtal lístok, a dokonca uhovoril tetu za okienkom, že aj keď nie som bielorus, predsa len nemusím platiť vstupné ako cudzinec, lebo som náš, som vošiel do niekoľko poschodovej svätyne. Svätyne spomienok, tradícií. Takmer 30 percent obyvateľstva Bieloruska padlo v druhej svetovej vojne. Či mnohí nepadli zbytočne pre zlú organizáciu, gulagy, hľadanie vnútorného nepriateľa, som sa v múzeu nepýtal. Lebo nato niet odpovede. Ostali len slzy na všetkých stranách. V Bielorusku vlasteneckú vojnu však doteraz pripomínajú pri každej príležitosti, a to nielen nemeckým delegáciám.
Bieloruské múzeá sú podobné tým naším, väčšinou nezáživné, sem tam niečo zaujímavé. Výnimkou je však národná galéria, v ktorej sa žiaľ nedalo fotiť. Nádherná zbierka, moderné poňatie výstavy, zbierka miestnych impresionistov, ako aj moderné umenie, ale aj doladenie socialistického realizmu. Prvý krát, možno aj posledný, sa mi páčil.
Pýchou Minsku je národná knižnica. Patrí jednoznačne medzi minských top ten. Obrovská kubická moderná budova je impozantná cez deň. Ale najmä v noci. Celú noc prebieha veľkolepé svetelné predstavenie, repertuár sa vraj často mení. Porovnať to so šou Eiffelovej veže v Paríži by bolo snáď trúfalé. Napriek tomu trblietanie bieloruskej národnej knižnice vzbudzuje v každej bieloruskej duši pocit hrdosti. U mňa, cudzinca, skôr rešpekt.
Pred touto knižnicou stretáva prezident krajiny svojich zahraničných partnerov. V poslednej dobe napríklad Kaddáffiho, či Chavéza. Či sú obyvatelia spokojní so svojím vodcom? Asi ako kto. Asi ako u nás. Zároveň si však uvedomujú, že Minsk leží len 700 km od Moskvy. Tu žiadna kvetinovo farebná revolúcia neprejde. Ako každá iná krajina, aj Bielorusko sa snaží o demokraciu. Ale na bieloruský spôsob.
Okrem Minsku som mal možnosť navštíviť aj neďaleké mestečko Nesviž. V tomto meste sídlil mocný rod Radziwillov, ktorí si dokázali vydržiavať vyše 20 tisícovú armádu. Vďaka tomu boli nielen v dobách prvého a druhého delenia Poľska jazýčkom na váhach. Bohatší ako rod Medici vo Florencii, s ktorým boli dokonca pokrvne spriaznení. Všetky poklady, no najmä 12 zlatých apoštolov v životnej veľkosti ostali ukryté na neznámom mieste od dôb Napoleona. Nenašli ich ani Francúzi, ani Nemci, ani Rusi, ani Bielorusi.
Pri zámku Radziwillov sa nachádza katolícky kostol postavený samotným Bernadotim. Je takmer kópiou známeho kostola Il Gesú v Ríme. Možno povedať že krajšou. Sú tu zachované mumifikované zvyšky 72 členov tejto bohatej rodiny. Po úmrtí Stalina boli zo „sanitárnych dôvodov“ odkryté takmer neporušené telá.
Rodina Radziwillov mala veľmi blízko ku kráľovskému titulu. Nešťastná Rzecpospolita však roztrieštila skutočné záujmy Poľska ako aj Litvy.
Traduje sa nasledovná historka. Vraj pravdivá. V jeden sparný augustový večer utrúsil milovaný i nenávidený Pan Kochanek (z poľštiny kochat je mať rád, milovať – inak princ Karol Stanislaw Radziwill) nasledovnú vetu. Zajtra budeme jazdiť na saniach. Celý dvor upadol do smiechu, pánu Kochankovi odporučili aby si už radšej ľahol spať. Že aj dobrého vína veľa škodí. A ráno sa predsa len sánkovalo. V dobe, keď sa soľ vyvažovala zlatom, dal pán Kochanek posypať celé širšie okolie zámku hrubou vrstvou soli. Ráno sa teda naskytol nevídaný pohľad. Kam oko dovidelo, všade bolo bielo. Len nie sneh, lež soľ. Sedliaci mali ešte na mnoho rokov zásoby drahocennej soli po tejto nezvyklej zábave.
V Bielorusku pre turistu môžem odporúčať ešte jedno mestečko. Dudutki. Nachádza sa tu jedinečné súkromné etnografické múzeum. Sú tu živé ukážky remesiel, hrnčiarska, kováčska dielňa, mlyn, originálna kuchyňa 19 storočia, vysvätený pravoslávny drevený kostol ako aj jediný oficiálny samohonkový (pálenkový) aparát. Potom, ako som si s pomocou sám ukoval podkovu, skúsil (neúspešne) urobiť hlinený džbán, vyliezol na vrch dreveného veterného mlyna a pomodlil sa za svoju hriešnu dušu v kostole, som mohol skúsiť samohonku. Samozrejme že Bio. Rozhodol som sa, že 40% „ne-Bio“ vodka je predsa len lepšia pre moje zdravie ako 60% „bio“ samohonka. Na záver samozrejme nasledovala ukážka bieloruskej pohostinnosti.
Samozrejme, že v Bielorusku sa dajú vidieť aj iné zaujímavosti, ako napríklad samotné mestá Grodno, Brest, či pamätník jedného hlúpeho rozhodnutia v Katyni. Z prírodných pokladov ďalej napríklad Park Narochanski, s Poľskom susediaci Belovežský prales, či Berezinská oblasť. Tieto miesta som osobne nenavštívil, musím si predsa niečo nechať aj na budúci raz.
Ešte okrajovo spomeniem zdravotníctvo v Bielorusku. Celý systém je štátny, pacienti majú možnosť doplatiť si za rýchlejšie vybavenie vyšetrení. Všetko ale len oficiálne, cez pokladnicu nemocnice. Sám lekár z týchto „platnych uslug“ vidí len zlomok. Proti akejkoľvek korupcii je vedený tvrdý boj. Podľa môjho názoru pritvrdý, často bývajú za skutočné nezmysly potrestaní najmä mladí neskúsení lekári. A to aj odňatím slobody. Hon na čarodejnice v zmysle nášho Úradu pre dohľad tu však sám o sebe nie je. Na rozdiel od západnej medicíny taktiež nepoznajú obvinenie zo zanedbania starostlivosti. Mojej poistke proti vecnému trestu za poškodenie zdravia sa preto bieloruskí kolegovia dlho nasmiali. Nemocnice sa podobajú na tie naše. Len s jedným rozdielom. Opravujú sa. Investuje sa do hmotného ako aj duševného majetku. Live 3D echokardiografia (včítane transezofageálnej 3D- Philips) je súčasťou viacerých oblastných nemocníc. A bieloruskí lekári na rozdiel od našich taktiež nemajú kam utekať. Ich platy sú žiaľ na rovnako smiešnej úrovni ako tie slovenské. Aspoň niečo je teda podobné.
Po 2 týždňoch strávených intenzívnym nasávaním kultúry Bieloruska nasledovala moja cesta vlakom domov. Hlavná stanica Minsku je reprezentatívna, zaujímavosťou je ale úplné oddelenie medzištátnych pokladní do zvláštnej priľahlej budovy. Vagóny Minsk-Bratislava (Budapešť) sú pripájané k moskovskému Expresu do Prahy 2x týždenne, vagón Moskva-Bratislava je vypravovaný denne. Vo vagónoch sú všade koberce, všetko je tip-top vyčistené, a pomalé hojdanie uspí na dlhej 20 hodinovej ceste každého. Povliečky sú zabalené sterilne v jednorázových obaloch.
Tesne pred hraničnou kontrolou prebieha výmena podvozkou z ruského na európsky štandard.
Hraničná kontrola medzi krajinami Schengenskej dohody a zvyškom nepriateľského sveta prebieha za mestom Brest. Poľskí colníci preklepkali každé miestečko vagóna, pomocou zrkadiel hľadali špiónov ukrytých v podvozku vagónov. Nasledovala dôkladná kontrola batožiny. Najmä môjho kontrabandu v podobe 3 fľašiek vodky. Potom ako som ukázal slovenský pas sa však mierne obmäkčilo srdce prísnej colníčky, priam sa ale roztavilo potom, ako som jej venoval polovicu zásob svojich skvelých bieloruských cukríkov.
Čo na záver? Bielorusko je krajina síce otvorená turizmu, ale nie je určená bežnému konzumentovi prímorských zájazdov. Dúfam však, že som inšpiroval aspoň pár dobrodruhov, ktorí chcú zažiť niečo iné ako chorvátske pobrežie.
