Mám vážne podozrenie, že vrátnik, ktorý sedí na recepcii v našej bytovke, mi chce otráviť psa.
Ukľudňuje ma len to, že môj pes Bentley má viac rozumu ako vrátnik, a preto to s trávením nebude mať až také jednoduché.
Téma hodná domácej brazílskej telenovely.
V decembri začali dávať jednu, Senhora de destino, skončila niekedy v apríli. Mala taký úspech, že poslednú časť zopakovali dva krát, dva dni po sebe. Dramatické rozuzlenie nezmeškal nikto.
Tí, ktorí sa teraz tešíte, že sa o pár rokov dostane aj k nám, na Markízu, preskočte na ďalší odsek.
Idem prezradiť to, že stará intrigánka Nazareth v poslednej časti skočí z mosta, skorumpovaný starosta mestskej časti Baixada fluminense bude ukameňovaný na verejnom mítingu, a ukradnutá vnučka rozcítenej, ale nepresvedčivej matky, ktorú Nazareth ako mladá odvrhla, a ktorá je jej stratenou dcérou, sa vráti do jej nepresvedčivých rúk.
*
Vrátim sa k môjmu psovi.
V nedeľu behal po pláži, keď nečakane zastal pri starkom, ktorý sedel na kôpke piesku. Zdvihol zadnú nohu, a začal spokojne šťať. Zhrozený som to sledoval z diaľky, a začal som kričať najprv naňho, a potom na Jo, ktorá bola bližšie.
Starý bol taký začítaný, že si to nevšimol. Čítal inzeráty o predaji nehnuteľností.
*
Začal som skoro pravidelne chodiť do krčmy na rohu ulice Rui Barbosa.
Je v pohode, aj keď nemá názov.
Majú tam Brahmu, Antarcticu, Skol, a Schincariol. Všetko sračky. Všetko to pijem bez komentára, a v značnom množstve.
Majiteľ je vysmiatý starý chlap, a chýba mu polovica chrupu.
Pripomína mi dve veci.
Keď sa začne nahlas smiať, je to scéna „..ako sa smial Ujo Nikolaj“..z filmu od Woody Aleena – Posledná noc Borisa Grušenka.
Keď pri tom jeho smiechu vidím aj jeho chrup, spomeniem si na Banskú Bystricu, a krčmu blízko pri internáte, ktorá dostala názov „U chrupa“, podľa úsmevu krčmára.
Jej pravý názov som nikdy nepoznal. Nepodstatné.
*
Podľa kalendára je tu zimné obdobie. Po prvýkrát za sedem mesiacov som si obliekol sveter. Teplota počas dvoch dní klesla na 20 stupňov. Je možné že to bolo aj kvôli poopicovému stavu. Dnes tu bolo opäť 29, a sveter som pekne poskladal. Poopicový stav tiež pominul.
*
Zbežne som si prešiel blogy na Sme, od Abaďúrovej, po Žulčákovú. V jednom z nich sa píše o najkrajšom mieste na svete.
Hneď ma napadlo, že k tejto vážnej téme sa musím vyjadriť, a ešte lepšie, niečo nafotiť, a pridať to ako prílohu k môjmu informačnému šumu.
Nič z toho nebude. Potom, ako cybershot spadol do piesku, a Bentley po ňom dôkladne poskákal, je to bezpredmetné.
Zvláštne, že autor v tom jeho blogu, či na inej stránke, ukazuje 40 fotiek kopcov a pláži.
Ja som chcel nafotiť nejaké ženy, a tiež vysmiatého krčmára s odhaleným chrupom. Možno nabudúce, ale nič nesľubujem.
V súvislosti so Sadomaso, fetiš a Tony, stále dostávam nejaké e-maily. Potom, čo mi niekto napísal, že mu to pripomína Henry Millera a jeho Obratník raka, som si tu knihu kúpil, aby som vedel, či ma uráža.
Číta sa to celkom dobre, ale je to plné nadávok, a autor tam v kuse chytá filcky, pretože chodí do lacných bordelov. Dobrá literatúra.
V sobotu v noci mala Gisella 30 rokov. Usporiadala takú skromnú garden party, asi pre 150 ľudí, s dvoma bufetmi, a D.J.om naživo, a kopou chlastu, na drogy som sa nepýtal.
Zvyknutý na podobné akcie na Zemplínskej Šírave, som sa hneď cítil ako doma. Na stoličke vedľa som našiel nejakú krátku bielu koženku. Vtlačil som sa do nej, zatiahol zips po vrch, vyhrnul golier, a priamo pred D.J.-om som predviedol, že napodobniť Fredie Mercuryho bola pre mňa vždy hračka.
Zožal som úspech, vrátil som cudziu koženku na stoličku, a Jo ma odviedla k autu.
Nedeľu som prespal, ale aj tak pršalo.
