Sadomaso, fetiš a Tony. (7.časť)

San miguel nebol boh vie čo. Stiahol som ho na ex. Fľašu som skryl do igelitky. Vložil som do nej aj všetky preškrtnuté faxy pred chvíľou odmietnutých hostí. Nebolo mi ich ľúto. Igelitku som hodil do smetného koša na chodbe. Keby odmietnuté faxy objavil Spotený Jose, ťažko by som to vysvetľoval. Starý zmrd, alias majiteľ hotela, by ma vyhodil okamžite. Nemal som žiadnu zmluvu, ale ani by som neprotestoval.
- Hmm.. to by nebol dobrý ťah, teraz sa nechať vyhodiť – zívol som si a položil som ruku na knihu rezerv – to najlepšie ešte len príde.
Zamkol som dvere hotela. Bol čas na oddých. Vystrel som sa v pohodlnom kresle v salóne vedľa recepcie.
Bolo 23:55.
V plážovom stánku č.6, v Calleli, 52 kilometrov odo mňa, Sergej Sarkesian s nekonečnou trpezlivosťou ladil kanály na svojom mini televízore.
V zadnej časti baru Fonfone, na ulici Escudellers, vzdialenom 4 zastávky metra, David basko svojou kreditnou kartou banky BBVA rozdeľoval kokaín priamo na stole. Vyšlo mu 6 krásnych, rovných čiar.
V tom istom bare, za tým istým stolom génius Henry Molina a Cathy, učiteľka angličtiny, expertka v prebaľovaní top menežerov, dohadovali obsah jej prezentačnej web stránky, sledujúc rýchlo sa mihajúcu kartu banky BBVA v rukách Davida baska.
O tri poschodia vyššie, na izbe 307, si Tony de Bone pripravoval fotografie ktoré chcel zajtra odovzdať na medzinárodnej fotosúťaži v meste Reus, 100 km od Barcelony. Ešte nevedel, že získa prvú cenu, a tiež cenu publika.
O dve štvrte ďalej, v Barcelonete, si Hell Kitty čítala životopis Edith Piaf.
Na Berlínskom cintoríne Dorotheenstadt, 1490 kilometrov odo mňa, ležal Berthold Brecht. Bol mŕtvy 47 rokov.
V meste Viladecans, vzdialenom šesť zastávok vlakom, si Spotený Jose, môj kolega z recepcie, tvrdohlavo popierajúci svoju skutočnú sexuálnu orientáciu, lámal hlavu nad tým, ako získať od mesta sociálny byt. aj napriek tomu, že jeho príjmy prevyšovali povolené maximum.
V svojej pracovni s portrétom Trockého na stene, v štvrti Guinardó, Rafa, aktívny člen 4. Internacionály, moj ďalší kolega z recepcie, posielal e-mail s informáciami o rozhodnutiach Ústredného výboru všetkým nečlenom UV.
V Acapulcu, na mexickom pobreží, vzdialenom 10600 kilometrov, Pablo Escobar, pravý Pablo Escobar, sledoval vo svojom luxusnom apartmáne talk show Laryho Kinga.
V luxusnej londýnskej štvrti Blackheath, vzdialenej 1146 kilometrov, Michael H., CEO šéf najväčšej mobilnej siete v Anglicku a Cathyn budúci zákazník, pozeral powerpointovú prezentáciu výsledkov predaja za posledných 6 mesiacov.
Vo svojej útulnej izbe v štýle Ikea, na ulici Sagristans č.12, vzdialenom 20 minút chôdze, Rosa, bývala baletka v Seville, aktuálna čašníčka v Limon negro, vypla svoj modro-oceľový Mac, a pozerala na oblohu, mysliac na zajtrajší východ slnka, ktorý uvidí so mnou.
Na balkóne bytu, v malom meste na východe Slovenska, vydialenom 2560 kilomentrov, môj blízky priaťeľ Vasiľ M., prezývaný Koljajczyk, zarábajúci špekuláciami na zmene kurzov zahraničnej meny, vytáčal na svojom mobile číslo s predvoľbou do 0034 – Španielsko.
Strhol som sa na zvonenie môjho mobilu. Zo sluchátka sa ozýval hlasný spev.
-Idem od váááás...neublííížiil sóóóm... neublííížiil sóóóm...nikomúúú z vááás...
-Koljajczyk! Čo ma budíš!..boha..nevieš že som v robote? – pretrel som si oči.
-No čo mi poviééš? – Koljajczyk mal vypite. Bol vo veľmi dobrej nálade. Vždy bol v dobrej nálade. Skoro vždy mal vypité. Veľakrát sme mali vypité spolu.
-Čo ti poviem?..nó..že o pár hodín idem pozerať východ slnka...pozvala ma jedna..
-No ty si ale romantik – skočil mi do reči – tak sa k nej nakloň, keď to sĺnko výjde a zaspievaj jej tú našu... Idem od váááás...neublííížiil sóóóm...
-A ty sa ako máš? – prerušil som jeho obľúbenú pieseň.
-Ja? ..výborne...ako slovenské prasa v slovenskom žite..
-Heej..ty si bol vždy také spokojné prasa..
-Vieš kto je v base? – Koljajczyk náhle zmenil tému.
-Kto? Tvoj šéf?
-Miloš, ten čo býval v bytovke oproti vašej.
-No kurva...a za čo?
-Za prevádzačstvo...včera som to videl v správach...aj tak ho za chvíľu pustia, za dobré správanie.
-Hmmm..on sa vždy dobre správal...boha..už prevádza aj on?
-Čo sa divíš? Tu prevádzajú všetci..cez nás už prešla polovica Pakistanu..
-Aspoň sa tam dačo deje..tu..tu sa tiež deje, ..ale iné extrémy....tu sa prebaľujú plienky top menežérom..
-Počúvaj, dohodol som ti robotu.
-Kde? Doma? ..Čo mám zastúpiť Miloša?
-Nie, v Madride.
-Fajn..a čo tam budem robiť?
-Organizovať! Festival slovenskej kultúry a gastronómie. Bude trvať celý mesiac.
-Čo? A čo ja mám s gastronómiou?...a s kultúrou?
-Kľúúúd. Ty budeš or-ga-ni-zo-vať. Je to projekt ministerstva zahraničných vecí a bude ho organizovaťjedna agentúra z Banskej Bystrice, spolu s nejakým ProEurópskym klubom. Potrebujú človeka na mieste... Nájsť vhodnú reštauráciu kde budú variť naši šéfkuchári, kde budú bankety, zarezervovať divadlo, koncertnú sálu, povolenia pre stánky na ulici a iné bludy.
-A o čom je to?
-Megaprojekt! – Koljajczyk sa zasmial – Otvoriť ho príde premiér spolu s ministrom zahraničných vecí, príde Sklenaříková, SĽUK, Lipa, nejaké pouličné divadlá, kopec stánkov s remeselníkmi, nejaký folklór...a všetci svorne budú zviditeľňovať našu krásnu guberniu. Celý mesiac. Je do toho zapojených asi 350 ľudí. A minie sa na to kopa prachov.
-Tak dobre, a čo mám robiť?
-Nebyť blb! Keď nebudeš, dobre zarobíš. To je všetko čo som chcel – V sluchátku som počul ako zasyčalo pivo, ktoré Koljajczyk práve otvoril.
-No dobre, a koho mám volať..alebo čo?
-Nikoho. Agentúra Maniak ti už poslala e-mailom detaily. Tak sa snaž.
-Ja sa snažím, šak ma poznáš, boha..
-Šak som ťa aj dohodil. A pozor! Nedaj sa ojebabrať..oni sú ..no vychcaní..
-Dík Kolajczyk, máš to u mňa. Keď to výjde, ožerem ťa na Ibize. A keď to nevýjde, tak na tvojom balkóne. Čau.
-Počkaj! Ešte niečo...máš poruke pero?
-Mám.
-Ja som im dal tvoj nový e-mail.
-Aký nový e-mail, boha?
-Píš si... myslanov @yahoo.com ...heslo..
-A prečo si mi vymyslel nový?
-Čo som im mal dať?.. mongol@post.sk, ktorý tak vytrvalo používaš?
-Ááá..máš pravdu..ty myslíš na všetko..no daj to heslo.
-Radioprjašiv.
-Čoo?
Koljajczyk mi vyhláskoval svoje oblúbené rádio. Mal pre nich totálnu slabosť. Vždy vyhlasoval, že hudobná dvojica Džupin – Vasilenko dala svetu hudby aspoň toľko, ako hudobná dvojica Lennon – McCartney. Svoju teóriu bol ochotný vysvetliť v hociktorú dennú či nočnú hodinu.
-Nádherné heslo... no čau..
-Čau..odpíš im hneď zajtra! Čau..
Festival kultúry a gastronómie v Madride. Zviditeľňovanie Slovenska. Premiér, minister, Sklenaříková, ďalších 400 pakov, a ja to budem organizovať.
-V skutočnosti to organizuje Koljajczyk – napadlo ma – Lebo On organizuje mňa!..To jediné ma môže zachrániť..a aj naše zviditeľnenie.
Opäť som sa vystrel do kresla. Vonku začínalo pršať.
Zobudil ma šofér dodávky, ktorý doviezol čerstvé croisanty. Opláchol som si tvár.
O 6:58 som otvoril dvere, a Spotený, teraz aj zmoknutý Jose vošiel na recepciu. Odovzdal som mu kľúče a fičal som za Rosou.
Totálne premokntý som zazvonil pri jej dverách. Nikto sa neozýval. Bolo 7:20. Skontroloval som adresu. Bola v poriadku. Znovu som zazvonil.
-Jan...ahoj – ozvala sa Rosa rozospatým hlasom.
-Ahoj rosa.. no..dnes východ slnka nebude..prší a je zatiahnuté..ale keď chceš, tak môžme...
-Poď hore, prosím ťa... – otvorila mi interfonom dvere.
Vyšiel som na druhé poschodie. V pootvorených dverách stála Rosa. V priesvitnom pyžame na ramienkach. Bolo to, ako keby bola úplne nahá.
Bez slova ma chytila ma za ruku a vtiahla ma dnu. Ťahala ma do svojej izby.
-Vyzleč sa – podala mi utekák.
Vyzliekol som sa donaha, a začal som sa utierať. Celý čas som pozeral na Rosu.
Ľahla si do obrovskej postele, prikryla sa a jednou rukou nadvihla deku.
-Poď... – zašepkala, a privrela oči.
Uterák som pustil na dlážku, a vliezol som k nej pod deku.
Bol čas zviditeľňovať Slovensko.
(pokračovanie)
(predchádzajúce časti)
Sadomaso, fetiš a Tony.
Sadomaso, fetiš a Tony. (2.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (3.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (4.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (5.časť)
Sadomaso, fetiš a Tony. (6.časť)